Kým vyvážanie vojny a masakre v treťom svete sa niesli na krídlach étosu slobody, doma to bolo iné. Ako bol možný Hitler? Pýtali sa mnohí. Až Hannah Arendtová pomenovala banalitu zla, ktorá z viny neusvedčuje len jednotlivých Hitlerov, ale celú mašinériu moci, kultúrnej nadradenosti, rasizmu a zbabelej poslušnosti. Na toto morálne pokrytectvo potom poukázal aj Zygmunt Bauman či bojovník za dekolonizáciu Aimé Césaire a ďalší.
Včera uplynulo desať rokov od masakru, ktorý na nórskom ostrove Utöya vykonal pravicový extrémista Anders Behring Breivik. Vystrieľal 69 mladých ľudí v letnom tábore Strany práce a predtým jeho bomba zabila ešte iných osem ľudí v Osle. Jeho motiváciou bol rasizmus a patologická islamofóbia, ktoré si upevňoval čítaním „klasikov“ tradičnej rasovej európskej nadradenosti. „Bol to útok na našu demokraciu“, vyjadrila sa nórska premiérka Erna Solbergová, trpko skonštatujúc, že rasizmus a neznášanlivosť sú stále medzi nami.
Pri hodnotení skutkov, ktoré šokujú, bývajú časté tendencie veľmi jednoznačne sa vyhraniť. Rasizmus a fašizácia stále narastajú, no lepšie ako vystačiť si s morálnou popravou jedného zločinca je vyhľadávať tie momenty vývoja spoločnosti, ktoré k zločinom vedú. Hannah Arendtová sa neuspokojila s odsúdením Eichmanna v Jeruzaleme, a ani my by sme sa nemali uspokojiť s odsúdením Breivika v Osle. Jedným z kontextov, v ktorých konal, bola chorobná islamofóbia. Tá naplno ovládla náš svet ešte desať rokov predtým, keď prezident USA odštartoval „vojnu proti teroru“, čo de facto znamenalo devastáciu islamského sveta a akcelerovalo migračnú krízu. Aj táto vojna sa niesla na perutiach šírenia nanucovaných „hodnôt“, a toľkí jej tlieskali. Anders Breivik nie je anomália v programe.