Takto sa môže obhajovať azda Tony Blair, ktorý spolu so svojou manželkou našiel medzierku v zákone, aby nemusel zaplatiť daň z nehnuteľnosti. Pikantné na tom je, že presne na tieto neduhy kapitalizmu upozorňoval, ešte keď bol premiérom. Navyše ľavicovým! Nuž poviete si, že nie je prvý ani posledný, ktorý vodu káže a víno pije.
Blair je už na politickom dôchodku, argumenty o legálnosti však dôveru ľudí v politiku rozhodne neposilnia. Pretože vo verejnom živote je dôležité aj to, či je niečo morálne.
Ostatní politici, ktorí sa nákupom luxusných nehnuteľností pomocou offshorových firiem snažili skryť svoj majetok, sú však na tom ešte horšie.
Napríklad taký Andrej Babiš, ktorý veľmi pofidérnym spôsobom prehnal peniaze cez viacero firiem, aby si za ne nakoniec kúpil zámok a ďalšie luxusné nehnuteľnosti na francúzskej Riviére, má čo vysvetľovať, pretože nad touto jeho transakciou visí veľký otáznik.
Právnici sa zhodujú, že táto veľmi komplikovaná operácia nesie znaky prania peňazí. Hoci aj Babiš používa čarovnú formulku, že všetko bolo legálne, bežní ľudia sa môžu pýtať: Aký je potom rozdiel medzi drogovými kartelmi, ktoré sa v daňových rajoch snažia preprať svoje peniaze, a politikmi? Namieste je aj otázka, aká je legitimita týchto politikov, ktorí od ľudí žiadajú, aby platili poctivo dane, no zároveň tí istí politici robia podozrivé finančné transakcie cez daňové raje.
Jedno je isté, dokiaľ budú existovať daňové raje, nič sa nezmení. Na tie v Karibiku EÚ nemá dosah, no mohla by si upratať aspoň pred vlastným prahom. Niekde treba začať.