Pätnásť miliónov pre jednoosobové eseročky v kultúre znie ozaj veľkolepo a ešte mohutnejšie vyznieva masívnych 111 miliónov covidovej pomoci pre kultúru vôbec. Lenže keby nebolo nezávislých divadiel, galérií, koncertných umelcov a najmä ich zázemia, ktoré tvoria desiatky rôznych profesií, určite by sme si to všimli. Teda aspoň dúfam, lebo všetky živé koncerty, festivaly a mnohé divadelné predstavenia ani výstavy by sa zrazu nekonali a v kinách by sme prišli o dobré nezávislé filmy (ktoré nám zatiaľ zbierajú medzinárodné ceny). Teda vďaka za pomoc z ministerstva kultúry vo všetkých štyroch etapách, bez ktorej by sotva prežili kultúrne neziskovky, občianske združenia, fyzické osoby aj eseročky.
Je potešujúce, že premiér chápe, že žiadne peniaze nevynahradia ľudskú aktivitu – čas, keď nemôžete pracovať a tvoriť. Nuž, nevynahradia, ale potešia. A potešili by aj skôr a aj v budúcnosti, keby kultúre pomohli znova sa rozbehnúť, keď najhoršie, verme, pominie.
Lenže peniažky z tejto ostatnej pomoci sa musia použiť len do marca budúceho roka, a kto by teraz chystal koncert na február? Ľudia z kultúry nie sú ekonomickí samovrahovia, nechceli by ani nikoho na svojich podujatiach ohroziť na zdraví a na živote. Zatiaľ je kultúra zamknutá na sto západov, ale príde čas, keď sa znova otvorí, no ľudia sa budú báť. Viac fanúšikov sa pohrnie na futbalové štadióny než do koncertných hál, a preto budú poloprázdne sály stáť organizátorov oveľa viac než bežne. Na to by bolo treba myslieť už dnes, lebo poznáme aj ďalšie príslovie o koňovi, ktorý by sa už aj odnaučiť žrať, keby medzitým nezdochol.