Na tradičnú slovenskú pohostinnosť sme teda predsa celkom nezabudli. Najmä ak máme to šťastie, že vojna nezúri priamo u nás.
Vojna však máva mnoho frontov a tisíce zákopov. Jej echo sa rozlieha nielen tam, kde sa odohrávajú obrazy zatmenia bohov. Vo vyšpičkovanej potrebe nezadať jediné podozrenie, že nebodaj nadržiavame strane agresora, zatemňuje aj jasnú myseľ širokých davov tam, kde je stále jednoduchšie zachovať si elementárne pochopenie pre dôstojnosť ľudskej bytosti. Dehumanizácia je súčasťou vojnovej mašinérie odjakživa. So vzrastajúcou vlnou solidarity s Ukrajincami sa paralelne prehlbovala vlna dehumanizácie ruských občanov dlho pred vojnou, ktorú rozpútal Putin. Nie Rusi. Akoby jedno malo byť nekompromisne podmienené druhým.
Jedna vec sú sankcie uvaľované na režim, druhá sankcie, ktoré v pretekoch o zaujatie morálnejšieho postoja uvaľujú nielen kultúrne a vzdelávacie inštitúcie na ruských študentov, vedeckých či kultúrnych pracovníkov a športovcov, ale najmä pričinliví jednotlivci, doslova volajúci po „deratizácii“ Rusov, ktorí u nás žijú. Ľudové súdy tlačia celkom neznámych i známejších ľudí k verejnému pokániu, túžiac z každého spraviť Pavlíka Morozova. Len vlastným popretím svojej ľudskosti si smú rezervovať miesto v povojnovom očistci.
Podobný pohon vládol v Európe v predvečer prvej svetovej vojny. Bol jedným z jej motorov, živil ju. Ani dnes si nie sme schopní uvedomiť, že sila protestu na strane agresora je niekoľkonásobne ťažšia. Rusi búriaci sa proti vojne na Ukrajine v samotnom Rusku a aj tí u nás sú v existenciálnej situácii. Aj tí, ktorí mlčia.
Solidarita s utrpením nie je to, čo sa prejavuje samozrejme podľa toho, ako duje spoločenský vietor. Ak nútime človeka kupovať si elementárnu ľudskú dôstojnosť nátlakom, nie je to solidarita. Nie je to len ľudsky nízke. Ale spochybňuje to aj solidaritu, ktorú práve prejavujeme.