Čím viac Smer naberá na sile a ašpiruje na víťazstvo vo voľbách a účasť v budúcej vláde, tým rýchlejšie sa Fico vracia k štandardnej rétorike. Aj preto sa s ním stretli veľvyslancami. Chceli si ujasniť, čo si vlastne Fico myslí, kde je pravda. Trojnásobný expremiér im iba potvrdil svoju dlhoročnú taktiku, lepšie povedané dvojtvárnosť.
Inak sa prezentuje pred domácim publikom a svojimi voličmi a inak v zahraničí, na medzinárodnom poli. Doma má silné reči a stavia sa do pozície veľkého machra a v Bruseli vždy (až na jednu výnimku) poslušne zahlasoval za všetky návrhy, ktoré doma vehementne kritizoval.
Jeho podpora vstupu Ukrajiny do únie má jednu pikantnosť. Fico na jednej strane hovorí o Majdane v roku 2014 ako o fašistických násilnostiach, na druhej strane občianskym protestom dáva za pravdu. Tie totiž začali na Majdane v roku 2013 ako nesúhlas a odpor voči odmietnutiu vtedajšej vlády integrovať Ukrajinu do EÚ.
Ruskú agresiu Fico síce jasne odsudzuje, no príliš technicky a chladne. Kdežto pri ukončení dodávok zbraní na Ukrajinu a pri hľadaní prímeria a „reálneho“ postoja voči Rusku argumentuje vášnivo a presvedčivo. Kam sa Fico nakoniec vykľučkuje, si musíme počkať.
Samozrejme predseda Smeru si musí teraz nájsť únikovú cestu z močiara uletených názorov vedome šitých na mieru voličov šikovne zmanipulovaných ruskou propagandou. Veď si dobre pamätáme jeho slová počas druhej covidovej vlny. Vyhlásil, že keď koalícia zastaví trestné stíhania smerákov, okamžite podporí všetky pandemické opatrenia vlády (na túto morálnu dilemu by sa pri hodnotení zvládnutia pandémie na Slovensku nemalo zabudnúť). Z pandémie sme sa rovno prehupli do vojny na Ukrajinu a extrémne názory mali opäť živnú pôdu na expanziu, čo Fico so svojou družinou neváhal po čase dobre využiť.
Voľba na suverénnu politiku EÚ, opierajúc sa o kroky a zámery francúzskeho prezidenta Emmanuela Macrona, je správna. Len Fico zabúda rozlišovať medzi ekonomickou a obrannou politikou. EÚ nemá spoločnú armádu, nie je jadrová veľmoc a s USA spoločne vyznávame rovnaké civilizačné hodnoty, ktoré chceme chrániť. Ako si predstavuje, že osamotená únia – ktorá podľa expremiérových slov nebude v područí a „vo vleku“ USA – na čele s Francúzskom a Nemeckom uspeje v zápase s Čínou a Ruskom?
To neznamená, že o väčšej suverenite únie v otázkach bezpečnosti (menšej dominancii USA, ako vraví predseda Smeru) by sme nemali diskutovať a pohnúť sa po desiatkach rokoch vpred. A otázkou je, že či Fico, keď sa k dostane k moci, bude takúto politiku presadzovať aj v Bruseli, alebo to opäť bude rétorické cvičenie pred domácimi fanúšikmi.
Napriek obratu sa vynárajú určité pochybnosti o úprimnosti. Ruskú agresiu Fico síce jasne odsudzuje, no príliš technicky a chladne. Kdežto pri ukončení dodávok zbraní na Ukrajinu a pri hľadaní prímeria a „reálneho“ postoja voči Rusku argumentuje vášnivo a presvedčivo. Kam sa Fico nakoniec vykľučkuje, si musíme počkať.