Mohlo by sa zdať, že Boris Kollár vlastne napomáha svojej konkurencii. No vzhľadom na to, že jeho voličskú základňu ani zďaleka netvoria hodnotovo jasne vymedzení pravičiari, tento krok možno vnímať skôr ako pokus vytvoriť si širší manévrovací priestor. Keďže predseda hnutia Sme rodina sa v politike správa pragmaticky a momentálne deklaruje, že so Smerom po voľbách do vlády nechce ísť, je v jeho záujme, aby z „pravicového planktónu“ vyrástol potenciálny koaličný partner.
Keďže predseda hnutia Sme rodina sa v politike správa pragmaticky a momentálne deklaruje, že so Smerom po voľbách do vlády nechce ísť, je v jeho záujme, aby z „pravicového planktónu“ vyrástol potenciálny koaličný partner.
Vzhľadom na doterajší vývoj je však málo pravdepodobné, že sa to podarí. Keďže nik nie je ochotný ustúpiť, napokon všetci spadnú do priepasti zabudnutia.
Správanie lídrov pravicových mikrostraničiek je o to zarážajúcejšie, že ani jedna sa nenachádza dlhodobo v pásme zvoliteľnosti. Ak by sa ich preferencie pohybovali stabilne nad piatimi percentami, tak by sa ich sebecký postoj dal aspoň čiastočne chápať. No takto nedáva žiadny zmysel.
V slovenskej politike by sa našiel nejeden prípad, keď lídri nejakej partaje podľahli sebaklamu, že vo voľbách dosiahnu dobrý výsledok. V roku 1994 takto pohorela SDĽ, ktorá po odvolaní Mečiara chcela čím skôr voľby, lebo niektoré prieskumy naznačovali, že by mohla atakovať 20 percent. Napokon ľavicová štvorkoalícia získala s odretými ušami 10 % potrebných na vstup do parlamentu, a bola rada, že sa vôbec zachránila.
O dve dekády neskôr mala zasa veľké oči partia okolo Radoslava Procházku združená pod značkou Sieť. Z dvojciferného výsledku bolo napokon biednych 5,6 percenta.
Vzhľadom na to, že o takýchto preferenciách môžu strany ako Demokrati či Dzurindovi Modrí – európske Slovensko aktuálne iba snívať, obyčajný pud sebazáchovy by im mal veliť, aby sa spojili.
Je pochopiteľné, že momentálne nemá nik záujem bratať sa s Hegerovými Demokratmi. Po tom, čo pre Vlčanovu kauzu prišiel o premiérsku funkciu, je príliš „toxický“. Nik sa nechce dávať dokopy s niekým, kto ho môže stiahnuť ku dnu. Lenže tak ako každá kauza na Slovensku aj táto upadne o pár týždňov do zabudnutia a v septembri budú ľudia riešiť niečo iné. Politikov, ktorí neuspejú, však bude mrzieť, že nedokázali potlačiť svoje egá.
Dvojnásobne takýto postoj prekvapuje po skúsenostiach pravicových strán v minulosti. Deväťdesiate roky, keď prepadlo množstvo hlasov, boli pre pravicové strany mementom, po ktorom by si človek logicky myslel, že sa z toho poučia a nič také sa už nezopakuje.
Zdá sa však, že súčasní lídri „na nič nezabudli a nič sa nenaučili". A tak príde zákonitý trest.