Šéf rezortu spravodlivosti celé svoje konanie zvykne ospravedlňovať súladom so zákonom (zá-ko-nom!) a nezávislosťou súdnej moci. Táto nezávislosť však v žiadnom prípade neznamená, že k činnosti justície sa nemožno nijakým spôsobom vyjadrovať. Práve Harabin totiž túto nezávislosť dostáva do podozrivého svetla, keď ako politik(!) kandiduje na miesto predsedu Najvyššieho súdu. Zvoliť ho má Súdna rada, ktorej zloženie on sám, ako minister spravodlivosti, priamo ovplyvňuje – v súlade so zákonom!
Štefan Harabin mal urobiť minimálne jednu vec. Spolu s podaním kandidatúry sa vzdať postu ministra a vrátiť sa do sudcovského talára. Nekandidovať ako politik, ale ako sudca.
V kariére ministra spravodlivosti je viacero otáznikov, ktoré by ho v iných krajinách zo súťaže o post, o ktorý sa uchádza, už vopred diskvalifikovali. Nechajme pre tento prípad bokom otázku ich skutkovej podstaty. U verejných činiteľov, ktorým je tak minister, ako aj sudca, je totiž otázka pochybnosti rovnako dôležitá, ako potvrdené spáchanie nejakého skutku. V prípade Harabina tieto pochybnosti vyjadrili nielen niektorí sudcovia, ale aj občania – protestnými zhromaždeniami a petičnou akciou. Minimálne na tieto upozornenia by mala pri svojom rozhodovaní prihliadať aj Súdna rada. (No môže sa stotožniť aj s postojom prvého občana v štáte – prezidenta Ivana Gašparoviča – ktorý pri príležitosti svojej inaugurácie vyhlásil, že ľudia, ktorí iba dvíhajú nad hlavu nejaké papiere, ho nemusia zaujímať.)
Navyše – sudcovia, ktorí sa ozvali, upozornili zároveň aj na to, že mnohí ich kolegovia tak neurobili v obave práve zo Štefana Harabina a v strachu o budúcnosť svoje profesijnej kariéry. Môže ísť len o ich súkromné dojmy, no bez vetra sa ani lístok nepohne.
Na najvyššom justičnom poste by mal stáť človek, ktorý je nielen odborne a prakticky zdatný a skúsený, no zároveň by nemal vyvolávať žiadne pochybnosti o svojej bezúhonnosti. A to o Štefanovi Harabinovi možno konštatovať len so silným privretím oboch očí.