Obama sa vo včerajšom prejave priznal, že poctu mohli získať iní kandidáti. Isteže. Na opačnej strane pri jeho skromnosti treba upozorniť, že Alfred Nobel si želal, aby cenu dávali nielen za dosiahnutú prácu, ale aby laureátov povzbudila aj v ďalšej činnosti. Obamov príbeh je o druhej časti predchádzajúcej vety.
Jeho predchodca Bush nezvládol viacero vecí, a keďže USA zohrávajú kľúčovú úlohu pri zaručovaní bezpečnosti vo svete, renomé Nobelovej ceny mu slúži vo dvoch smeroch: jednak aby sa o mier usiloval a jednak aby si uvedomil, že najznámejšia pocta znamená výzvu, nech sa vyhne nebezpečným pokušeniam, akým sa nevyhli mnohí bývalí šéfovia Bieleho domu.
Obama zmenil prácu americkej diplomacie vo viditeľných aj neviditeľných oblastiach. V sídle NATO vám už nepovedia, že USA prichádzajú s hotovými vecami, ktoré len položia na stôl, ale načúvajú spojencom a najprv sa s chcú s nimi poradiť.
Prezident Spojených štátov nevylučuje, že ustúpi od plánu protiraketovej obrany, ak vážnosť hrozieb pominie. Je to určite iný prístup ako postup Iránu, ktorý odmieta zahraničnú pomoc s obohacovaním uránu, aby jeho atómový program bol kontrolovaný, a jedine živí úvahy, že sa snaží vyvinúť zbrane hromadného ničenia.
Obama postupne opúšťa Irak a do Afganistanu vysiela posily, aby vytvoril prostredie, v ktorom čo najrýchlejšie nastane situácia, že vojakov bude môcť začať sťahovať domov. Pomáha tým aj ďalším krajinám v afganskej misii, pretože aj im sa môže črtať predstava, že odídu skôr, a teda s menším počtom obetí.
Prejav šéfa Bieleho domu v Osle mohol vyzerať trochu inak. Keby hovoril o osobnom príspevku k svetovému mieru, ktorý mu podľa kritikov ocenenia zatiaľ chýba. Boli očakávania, že Moskva a Washington začiatkom decembra podpíšu novú odzbrojovaciu dohodu. Stane sa to zrejme až pred Vianocami a pichľavá otázka znie, či nie preto, že Rusi nedopriali Obamovi, aby sa v Osle pochválil čerstvým mierovým úspechom.