Prijímanie politických rozhodnutí sťažuje predovšetkým fakt, že väčšina obyvateľov planéty ešte stále nevníma klimatickú zmenu ako naliehavý problém, ktorý treba okamžite riešiť. A už vôbec nie ako problém, za ktorý treba platiť. Jej príznaky sa premietajú do každodennej reality zatiaľ len nenápadne (rast priemerných teplôt, topenie ľadovcov, stúpanie hladiny oceánov) alebo sa dajú pripísať zhode okolností (extrémne prejavy počasia, povodne, suchá). Vážne hrozby sa týkajú najmä budúcnosti a tá je, najmä pre politikov, už tradične príliš ďaleko.
Na druhej strane si pozornosť celkom ľahko získavajú ignorantské postoje, aké prezentuje Václav Klaus, keď globálne otepľovanie odmieta vôbec posudzovať ako vedecký problém. Alebo ako napríklad snaha vidieť za summitom v Kodani akurát zložité bezpečnostné opatrenia či letecký benzín, ktorý spálili účastníci cestou do Dánska…
Problém nie je v diskusii o tom, či zmena klímy prebieha podľa viac alebo menej katastrofického scenára a či sa pri jej posudzovaní vždy použili iba korektné argumenty. Problém spočíva v tom, že zmena jednoznačne prebieha a čím jej dôsledky budú citeľnejšie a bolestnejšie, tým viac bude aj prijímanie krokov na záchranu oneskorené a problematické.
Treba veriť, že summit v Kodani prispel k zmene uvažovania o tejto téme. K tomu, že si nijaký politik nedovolí ju obísť, neprikladať jej význam. A že konkrétne závery, ktoré povedú k prechodu z uhlíkovej ekonomiky na obnoviteľné zdroje energie, budú prijaté už na budúci rok, a nie povedzme o dvadsať rokov, za oveľa drastickejších klimatických pomerov.