Dodržiavala sa skrytá džentlmenská dohoda, že sa nebudeme do diania vo svojich už samostatných republikách miešať. Pretože to vždy prinášalo iba zbytočný svár, ktorý kazí inak dobré vzťahy medzi bratskými národmi. To český premiér Petr Fiala porušil a vrátil nás o 30 rokov späť.
Samotné zrušenie spoločného zasadnutia českej a slovenskej vlády nie je to najpodstatnejšie. Trvá iba od roku 2012 a malo len symbolický význam. Lenže Fiala svojím rozhodnutím naštrbil symbol našich vzťahov. Už len dôvod a načasovanie počas vrcholiacej prezidentskej kampane sú problematické. Ficove výroky k vojne na Ukrajine sa síce vymykajú jednotného európskemu postoju, ale sú až tak za čiarou? Ak odstránime šupku, na ktorej niekto emočne vypätý môže cítiť určitý skrytý nádych stranenia Fica Rusku (čo je otázne), slovenská vláda zatiaľ žiadnu spoločnú európsku politiku nezradila.
A niektorým (nie všetkým) provokatívnym a polemickým otázkam, ktoré kladie slovenský premiér, sa časom pravdepodobne chtiac-nechtiac Európa nevyhne. Lebo klásť si nepríjemné otázky, diskutovať o nich a nehádzať ich pod koberec je to, čo demokraciu odlišuje od diktatúry a totality.
Nie je to prvýkrát, čo Česi a Slováci majú za posledných sto rokov pri dejinných zvratoch rozdielne postoje, či ich zastupuje ideovo iná politická vládna garnitúra. Veď postoj k ekonomickej transformácii, iné chápanie spoločného štátu, moc v rukách protichodných politických strán viedli k neriešiteľným svárom a nakoniec aj k rozpadu k Česko-Slovenska. Práve rozpad spoločného štátu nás zbavil zbytočného trýznivého napätia vo vzájomných vzťahoch. Rešpektovanie vlastnej cesty a nemiešanie sa či taktné nekomentovanie vnútorných záležitostí uvoľnilo pozitívnu energiu a poskytlo príležitosť rozvíjať priateľské vzťahy a spoluprácu v rôznych oblastiach a na rôznych úrovniach. Nie nadarmo sa hovorí, že máme lepšie vzťahy ako za federácie.
Fiala uprednostnil aktuálnu politiku pred nadčasovou bratskou súdržnosťou (teda ak sa necíti stále v role staršieho brata). Ak chcel vyslať signál nesúhlasu s tým, kam sa uberá slovenská vláda, mohol to urobiť taktnejšie. Takto iba otvára staré (už zahojené)rany.
Namiesto toho, aby profesor politológie vo funkcii českého predsedu vlády sa snažil so slovenským partnerom diskutovať, možno aj tajne, a pochopiť ho, alebo aj „doučiť popleteného študenta“, zvolil radšej povýšenecký tón – ako to neraz robí v domácej politike. Je to na strane Fialu aj o nedostatku politickej intuície, lebo inak by sa jeho vláda nemohla „tešiť“ po 2,5 roku vládnutia iba 17 % dôveryhodnosti (napriek tomu, že koaličným stranám preferencie oproti voľbám príliš neklesli).
Fiala zožal potlesk a nadšené prejavy súhlasu v slovenskej opozícii, no rovnako vlnu kritiky medzi českými opozičnými politikmi. Logicky: naša opozícia má bližšie k českej vláde a naopak. Takýmto nadbiehaniam či provokáciám sme sa za posledných 30 rokov dokázali vyhýbať. Lebo sa nimi vnáša do vzájomných mnohovrstevnatých vzťahov opäť zbytočne politika a straníckosť, čo ich v minulosti iba narušovalo.
Ani Ficova, ani Fialova vláda nereprezentujú celú spoločnosť. Aj jeden, aj druhý majú sympatizantov za oboma brehmi rieky Morava. Ani jeden, ani druhý nebudú vládnuť naveky (ako Klaus i Mečiar). Preto je chybou, že Fiala uprednostnil aktuálnu politiku pred nadčasovou bratskou súdržnosťou (teda ak sa necíti stále v role staršieho brata). Ak chcel vyslať signál nesúhlasu s tým, kam sa uberá slovenská vláda, mohol to urobiť taktnejšie. Takto iba otvára staré (už zahojené) rany.