Kampaň pred voľbami ukázala, že spoločnosť je rozdelená. Je to niečo, čo si v sebe nesieme od vzniku republiky. Voľby sú síce sviatkom demokracie, no opakovane sa nimi dostávame do situácie, keď dva nezmieriteľné tábory odhodlane stoja na barikádach s úmyslom poraziť tých druhých. Iných. Z pohľadu jedných sú to zakomplexovaní hlupáci, z pohľadu druhých až arogantne vzdelaní „slniečkari“. Z hľadiska kampaní to síce funguje, lenže z dlhodobého hľadiska si tým vytvárame problém. „Strácame“ tým Slovensko.
Čo nám o nás povedali tieto voľby?
Priama voľba prezidenta vyzerá, že je v prospech demokracie. Po krátkej epizóde, keď sa v parlamente najskôr sťažka podarilo zvoliť Michala Kováča za prvého prezidenta (koalície) Slovenskej republiky a následnom „utrpení“ voľby jeho nástupcu, sa široká koalícia vedená Mikulášom Dzurindom rozhodla, že presunie zodpovednosť za to, kto bude reprezentovať Slovenskú republiku, na občanov. Zmena dala voličom pocit, že sú to oni, ktorí zvolia hlavu štátu a politickým stranám poskytla priestor na mobilizáciu členskej základne a voličov. Výsledkom tohto rozhodnutia bolo, že sa oslabila parlamentná forma vlády – priamo zvolený prezident si nárokuje väčší podiel na moci, ktorý by akcentoval silu mandátu, ktorý dostane od voličov – a, naopak, znásobila sa miera konfliktov medzi jednotlivými aktérmi politiky a, samozrejme, aj v spoločnosti.
Drvivá väčšina volieb (prednostne v ich druhom kole) bola postavená na konflikte národno-konzervatívneho kandidáta (so silnou afiliáciou na socialistickú minulosť) s liberálno-konzervatívnym kandidátom (so silnou afiliáciou na proeurópsku budúcnosť). Tento súboj bol k tomu ešte okorenený o fakt, že sa do volieb zapojili kľúčové osobnosti prvého z táborov – premiéri – Vladimír Mečiar a Robert Fico. Nehovoriac o tom, že z druhej strany sa s voľbou spájala skôr negatívna emócia spojená s voľbou proti nim, resp. politickým stranám (vládnym koalíciám), ktoré reprezentovali.
A tak neprekvapuje, že sa spoločnosť naďalej štiepi. Neprekvapuje, že tábory sa proti sebe čoraz výraznejšie vymedzujú. Hľadajúc nové spôsoby, ako v takto definovanom zápase o zidealizovanú podobu Slovenska uspieť. Tieto voľby nám potvrdili, že sme zajatcami strachu a nenávisti voči tým druhým.
Bod zlomu a budúcnosť demokracie
Víťazstvo Petra Pellegriniho prekvapilo mnohých vrátane zvoleného prezidenta. Čo bolo bodom zlomu? Čomu a komu by mal Peter Pellegrini poďakovať za to, že sa na najbližších päť rokov stane prezidentom Slovenskej republiky?
Spoločnosť sa naďalej štiepi. Neprekvapuje, že tábory sa proti sebe čoraz výraznejšie vymedzujú. Hľadajúc nové spôsoby, ako v takto definovanom zápase o zidealizovanú podobu Slovenska uspieť. Tieto voľby nám potvrdili, že sme zajatcami strachu a nenávisti voči tým druhým.
Na prvý pohľad je to zrejmé. Vyššia účasť voličov z regiónov, voličov z menších a malých sídel a voličov z južného Slovenska. Pravdepodobne tiež to, že Petra Pellegriniho, napriek chaotickej podpore (tímu) Štefana Harabina, podporili aj jeho voliči. Peter Pellegrini v druhom kole získal Považie – od Trnavy po Poprad – okresy, ktoré v prvom kole podporovali Ivana Korčoka. Okresy, v ktorých rozhodli mestá a podpora zo strany KDH.
Oným bodom zlomu bol priamy vstup konzervatívno-nacionalistického elementu do Pellegriniho volebnej kampane. Tento reprezentovali Tomáš Taraba a duchovný „otec“ jeho politickej strany Život – Národná strana Marián Kuffa. Práve Tomáš Taraba sa môže považovať za jedného z víťazov prezidentských volieb. Svojou agendou ústavného zákona „proti medveďom“ dotiahol vystrašeného voliča zo stredného a severného Slovenska. A tým, že u ministerky Dolinkovej presadil zrušenie diagnostických štandardov, ktoré zjednodušovali proces tranzície transrodových ľudí, získal pre Petra Pellegriniho podporu farára Kuffu a vystrašených kresťanov.
Druhým víťazom volieb je György Gyimesi, politik, ktorý pred štyrmi rokmi stál po boku Igora Matoviča, dnes po boku Roberta Fica oslavoval Pellegriniho víťazstvo. Kruh sa uzavrel. A s ním aj postupná strata južného Slovenska – myslí a duší občanov maďarskej národnosti – ktoré sa čoraz viac obracia k Orbánovi.
Ako nestratiť strácajúce sa Slovensko
„V prvom rade si za svoj najväčší cieľ dávam pokúsiť sa spojiť alebo zmieriť rozhádanú spoločnosť. Ukázať, že dá sa aj spolu normálne rozprávať, že tolerovať názor druhého je správne, ale netreba za to nenávidieť niekoho druhého. Budem sa snažiť do paláca pozývať aj nepriateľov a obrusovať hrany,“ konštatoval pre Pravdu Peter Pellegrini.
S rovnakými víziami a predsavzatiami vstupovali do funkcie prezidenta republiky Andrej Kiska a Zuzana Čaputová. Neskúsení a v tomto smere neúspešní politici aj kvôli hlbokému rozdeleniu spoločnosti rezignovali na obhajobu mandátu. Pozícia Petra Pellegriniho je ešte omnoho ťažšia, a to nielen preto, že „zákopy“ v spoločnosti sú hlbšie a ostnatý drôt medzi nimi ostrejší, je to najmä preto, že sa v kampani opieral o pomoc tých, ktorí parazitujú na rozdelenej spoločnosti.
Bude na ňom i na nás, aby sme v túžbe po víťazstve našich predstáv o budúcnosti nestratili strácajúce sa Slovensko.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.