Chudobu sme sa naučili spájať s „rozvojovým svetom“ či s „neprispôsobivými“. Jej vytesnenie na okraj, za hranice „nášho“ sveta (geografické či sociálne), umožňuje ľahšie ospravedlniť fakt, že vo vesmíre rastúceho bohatstva a netušených možností existuje masa ľudí, ktorých životné podmienky sa relatívne či dokonca absolútne zhoršujú.
Bieda je pre obyčajných slušných ľudí stigmou, znakom osobného zlyhania, exotickou chorobou, nepredvídateľnou prírodnou katastrofou či prejavom kultúrnej menejcennosti. A popri tom sa tíško vkradla do radov „obyčajných“ a „slušných“ stredných vrstiev v bohatších krajinách.
Keď finančná a hospodárska kríza brutálne odhalila neudržateľnosť ekonomického systému, začali padať bariéry, ktorými sa „obyčajný človek“ dočasne ohradil od sveta nedostatku. Ohlasovaná éra šetrenia a uťahovania opaskov bude pre niektorých bohatých znamenať mierne zníženie príjmov či okresanie majetku. Mnohým v strednej triede však prinesie chudobu.
Ako je to možné? Jedným z dôvodov je opätovné definovanie blahobytu a chudoby. V klasickej priemyselnej spoločnosti byť chudobným znamenalo predovšetkým nemať stály a slušný príjem, najčastejšie v dôsledku nezamestnanosti. No konzumná spoločnosť nedefinuje človeka tým, čím je, ale tým, čo a v akom množstve spotrebúva.
Blahobyt je schopnosťou udržať si spotrebu. Otázka príjmu je sekundárna. Spotreba musí byť udržaná za každú cenu – aj keby mala byť spotrebou na dlh. Vinníkmi však nie sú nešťastníci, ktorí si kupujú byty za tridsaťročné hypotéky, autá za spotrebné úvery či končia štúdium s dlhom, ktorý budú ešte roky splácať. V prvom rade šlo o politickú stratégiu.
V spoločnosti, v ktorej sa stále väčšia časť bohatstva koncentruje v rukách elít, no politická stabilita závisí od prinajmenšom pasívneho súhlasu väčšiny, bola sociálna spravodlivosť imitovaná pyramídovou hrou. Namiesto redistribúcie, život na úver. Aspoň na čas. Nešťastníci chytení v tejto pyramídovej hre nie sú vinníkmi, sú však hlavnými obeťami jej zrútenia.
Život na dlh je čoraz ťažší – ako individuálna i spoločenská stratégia. Politické dôsledky môžu byť katastrofálne. „Obyčajní slušní ľudia“ boli schopní akceptovať provokatívne prejavy bohatstva najmä vďaka ilúzii, že vo svete rastúcej nerovnosti môžu viesť aspoň obyčajný slušný život. A tento život bude zajtra aspoň o trochu lepší, ako bol včera. A hoci oni do „prvej ligy“ nikdy nepostúpia, ich deti šancu majú. Čo príde, keď sa táto viera stratí?