Nemal by som výhrady k tomu, keby to nerobili na náklady štátneho rozpočtu, do ktorého prispievame všetci. Ani vtedy, keby si rozšafní poslanci tento bod programu zaplatili zo svojich platov a následne nadpracovali premárnené hodiny.
Čo keby sa zákonodarcovia konečne začali zaujímať o to, čo naozaj trápi Slovákov. Napríklad, že sa zdravotníctvo čím ďalej, tým viac vzďaľuje od tých, ktorí pomoc najviac potrebujú a nemajú vlastné peniaze na to, aby si zakúpili všetky lieky na potrebnú liečbu.
Keby naše zákony boli objektívne, tak by nemusel zomrieť 31-ročný mladík z Topoľčian len preto, že VšZP nesúhlasila s úhradou potrebného medikamentu za vyše 3 000 eur. Akú cenu potom má život človeka na Slovensku? Tých 3 325 eur by poisťovňu určite nezruinovalo, keď ju nepoložili na lopatky milióny prehajdákané predchádzajúcim vedením. Štátnej pokladnici nechýbalo 54-tisíc eur na nákup osobného auta pre generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne…
Keby sa poslanci zaujímali podrobnejšie o to, aké tvoria a schvaľujú zákony, tak by sa nemohlo stať, že mikroskupina vlastníkov bytov a nebytových priestorov (traja) rozhodne o tom, čo oni v spolupráci so správcom chcú presadiť v rámci svojich osobných záujmov, a tým ignorujú hoci aj sto ďalších vlastníkov.
Prečo? Predkladatelia novely mnohokrát meneného zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ponechali v tejto legislatívnej norme absurdnosť, ktorá svedčí o tom, že sú na míle vzdialení od reálneho života. Svoje si podľa zákona môže presadiť aj spomínaná trojica za predpokladu, že sa schôdza otvorí po hodine čakania.
V tom prípade stačí, aby za hlasovali dvaja, jeden bol proti, no uznesenie je prijaté v záujme tých dvoch. Takýchto zákonov, ktoré si priam žiadajú, aby dochádzalo ku korupcii, máme na Slovensku habadej, a nikoho to netrápi. Alebo, že by to mal byť úmysel?