Iste budú oba tábory súhlasiť, že najväčšiu retenčnú schopnosť má zdravý les. Logicky bude nasledovať na druhom mieste les ponechaný na samovývin s popadanými stromami, pôdou krytou vegetáciou a prirodzeným zmladzovaním drevín. Na konci bude vyťažená holina s koľajami od mechanizmov a čerstvými zvážnicami. Prečo však v Tatrách padla za obeť lykožrútom taká veľká rozloha lesa, odkiaľ sa zrazu zjavilo také množstvo hmyzu? A prečo už tam, kde kalamitu lesníci odstránili, nemáme mladý zdravý les?
Koncom 60. a začiatkom 70. rokov minulého storočia sme s rodičmi, so stanom a starou Octaviou každé leto putovali po strednom a severnom Slovensku. Na turistike v Bielovodskej doline ma na poľskej strane upútali sivé porasty mŕtvych stromov. Dovtedy som sa s takým niečím nestretol. Až neskôr som sa dozvedel, že išlo o „lykožrútie stromy“. Naši lesníci by mi určite potvrdili, že lykožrút síce môže byť prirodzenou súčasťou lesa, ale v našich lesoch bol neviditeľný. A taký by zrejme zostal, ak by sa ihneď po kalamite zasiahlo aj v bezzásahovej zóne šetrným spôsobom – odkôrňovaním padnutých stromov a ponechaním na mieste.
Na druhej strane by som však na miestach pod gesciou lesníkov už očakával porast so smrekmi vysokými do troch metrov. Veľmi zjednodušene: sadenice sa môžu vysádzať už pri výške nad 20 centimetrov pred dosiahnutím štvrtého roku a asi po desiatich rokoch sa robí prvá prebierka pri výške porastu 2,5 až 4 metre. V okolí Cesty slobody som nič také nevidel a zviezť sa pozemnou lanovkou na Hrebienok ostáva hororom aj štrnásť rokov po kalamite.