Takáto forma vlastnej prezentácie nie je nová. Všetci sme čítali knihy o dospievaní, keď sa mladý adolescent alebo adolescentka potrebujú podeliť so svojimi pocitmi, myšlienkami a zážitkami. Sociálne siete sú nový typ média a virtuálny priestor je plný emócií a naliehavých správ, najmä od mladých ľudí. Politici a političky ich v istej chvíli iba začali napodobňovať.
Okrem písania odkazov vo veľkom využívajú na šírenie posolstiev virálne videá. V teple a tichu kancelárie nahrajú svoj naliehavý oznam. Najlepšie pri štátnych symboloch a ak treba, aj „v teréne“. Vtedy je nevyhnutné, aby záznam pôsobil tak trochu amatérsky. Veď aj politik je len človek! Tak im to poradili poradcovia, tak to funguje. Masa ľudí v priebehu pár sekúnd video sleduje a komentuje, politik youtuber sa dostal medzi ľudí, žijú jeho posolstvom. Vyzerá to, že všetci sú spokojní a nikto žiadnych novinárov nepotrebuje.
Politici ako rockové hviezdy
Deje sa však pomerne nebezpečná vec. Politik alebo politička sa menia na rockové hviezdy a voliči na jeho alebo jej fanúšikov. Pravda, nájdu sa aj takí, ktorí naberú odvahu a vyjadria sa, že ju alebo jeho nenávidia, rovnako ako ich prívržencov. Lenže opäť nič nové, v mojej mladosti všetci metalisti nenávideli depešákov a naopak. Pritom rozdiel medzi fanúšikom a voličom je obrovský. Vôbec nie je vhodné zamieňať si tieto dve kategórie, tobôž ich spájať.
V tom virtuálnom ošiali sme celkom zabudli na šedivú podstatu politiky. Politici nie sú rockové hviezdy, ale ľudia, ktorých sme poverili správou krajiny a zverili im naše peniaze. Chceme, aby pomocou nich posunuli krajinu dopredu. Rockové hviezdy môžeme zbožňovať, politikov musíme kontrolovať. Presne preto nám nemôžu stačiť odkazy načmárané do virtuálneho priestoru alebo päť minút audiozáznamu. Každý kritický človek si predsa utvára názor najmä pri konfrontácii politika alebo političky s nepríjemnou realitou. Ako vysvetlí svoj prešľap? Ako odpovie na problematickú otázku? A na ďalšiu, doplňujúcu? Zamlčí niečo, uhýba? Dokáže dôveryhodne vysvetliť svoje rozhodnutie? Každý z nás zažíva v práci konfrontáciu, kontrolu, rozhovor s nadriadeným, vysvetľuje a objasňuje. Alebo azda nakrúcame virálne videá a posielame ich šéfom?
Politici nie sú rockové hviezdy, ale ľudia, ktorých sme poverili správou krajiny a zverili im naše peniaze. Chceme, aby pomocou nich posunuli krajinu dopredu. Rockové hviezdy môžeme zbožňovať, politikov musíme kontrolovať.
Novinári a novinárky si nasadzujú psiu hlavu, aby sprostredkovali dopyt ľudí smerom k poslancom, ministrom či premiérovi. Kladú otázky súvisiace s riadením štátu a financií, také, ktoré by im položili ich voliči. Zdôrazňujem, že nie fanúšikovia, ale voliči.
Zrušenie politickej diskusnej relácie v komerčnej televízii je jedným z dôsledkov toho, ako sa naši politici a političky porátali so základným princípom demokracie – s verejnou kontrolou moci. Už za predchádzajúcej vlády Smeru mali kolegovia v rozhlase problémy nájsť relevantného človeka z koalície, aby sa v poludňajšej diskusii vyjadril k naliehavej téme. Niekedy sa hovorcovia strán (koaličných aj opozičných) tvária, že požadovaný rozhovor zabezpečia – a keď sa tak má stať, prestanú reagovať. Dokonca raz Robert Fico, v tom čase v opozícii, sľúbil zahraničným novinárom interview na aktuálnu tému – a potom naň neprišiel. Také niečo vraj ešte nezažili. Nuž, vitajte.
Prihovárajú sa ako komunistickí funkcionári?
A potom sa objaví posolstvo politika. Je predsa také ľahké rozprávať to, čo chcem! Bez otázok, bez kritických súvislostí. Prvé, čo mi vždy napadne, je, akí sú zbabelí. Utekajú pred kamerou, pred konfrontáciou, nezvládajú podstatu vzťahu novinár a politik, prenášajú ho do osobnej roviny. Potom si pomyslím, ako pohŕdajú ľuďmi a akí sú cynickí. Jeden z nich vraj povedal moderátorke Jane Dibákovej, že sa „mu neoplatí chodiť do diskusií“, iný zasa povedal nedávno priamo mne, že trištvrte milióna ľudí pri obrazovkách televízie spomedzi vyše štyroch miliónov obyvateľov je nič, slabá sledovanosť. Nuž, možno má pocit, že by ho mal vidieť celý svet.
Nič nemôže nahradiť základný prvok žurnalistickej práce, ktorým je rozhovor, resp. diskusia novinára s politikom. A určite nie je alternatívou, ak sa predstavitelia moci budú novinárom vyhýbať a uchyľovať sa do virtuálneho priestoru. Lebo nám hrozí, že sa všetci uchýlime do minulosti. Tak, ako keď sa komunistickí funkcionári prihovárali ľudu cez televíznu obrazovku. Tiež rozprávali len to, čo chceli. Aké úspechy dosiahlo naše národné hospodárstvo, či sa podarilo naplniť ciele chozrasčotu a aké zložité úlohy nás čakajú v najbližšej päťročnici. Vieme, ako dopadli, ku koncu ich nepočúval už vôbec nikto. V normalizačných časoch sme totiž mohli byť nanajvýš fanúšikmi rockových hviezd, nie voličmi. Ale nikdy by nám nenapadlo byť fanúšikmi politikov.