Vynechajme citové apely na solidaritu. Môžeme prijať racionálny argument, že je rozumné Grécku požičať za zvýhodnenú sadzbu z čisto pragmatických dôvodov – aby sa kríza nerozšírila do Portugalska atď. Dobre. Bohužiaľ finančná záchrana – „bailout“ – má svoje pravidlá a EÚ aj MMF nedodržali ani jedno.
Prvým pravidlom je rýchlosť. Keď pravda o gréckych financiách vyšla v novembri 2009 na povrch, mala nasledovať rýchla pomoc v priebehu pár týždňov. Mohla byť oveľa lacnejšia. Kríza sa musí riešiť ako zhubný nádor – ihneď.
Druhým pravidlom je rozhodnosť. Treba dôrazne stanoviť podmienky pomoci (úsporné opatrenia) a na oplátku ohromiť trhy výškou sumy určenej na pomoc. Ak trh vidí rozhodné a veľkorysé konanie, rýchlo sa upokojí, pretože investori majú radšej pokoj ako nervozitu, ktorá ich pripravuje o peniaze. EÚ a Dominique Strauss-Kahn z MMF však začali váhať, kľučkovať a zahmlievať. Po dlhých mesiacoch sa dostali k sume 45 mld. eur. V novembri 2009 by bez problémov stačila, ale v apríli 2010 už upokojila trhy len na jeden deň.
Teraz už nestačí ani zvýšená dávka 110 miliárd. Trhy stratili dôveru v Grécko úplne, takže teraz je táto krajina celkom odrezaná od finančných trhov. To znamená, že v nasledujúcich troch rokoch bude potrebných 150 mld. eur. Ďalej to znamená, že nebudú peniaze na prípadnú záchranu Portugalska či dokonca Španielska. Merkelová a Strauss-Kahn vystupňovali drámu na maximum.
Po tretie, trhy musia veriť, že sľubované peniaze sú skutočné. Tých 110 miliárd nie je istých dodnes, čo situáciu naďalej komplikuje.
Úspešný „bailout“ (lat. baiulare – niesť bremeno) môže byť niekedy natoľko presvedčivý, že peniaze zo záchranného balíčka netreba ani použiť. Prípadne je rýchlo splatený a pomoc sa zaobíde bez strát. To sa však tentoraz asi nestane.
Po štvrté, verejnosti treba dôrazne vysvetliť, kde je koreň problému. Bohužiaľ, Jorgos Papandreu a jeho vláda klamú do poslednej chvíle. Keby chcel premiér povedať pravdu, musel by priznať: „Za našu dnešnú krízu môže môj otec Andreas Papandreu, ktorý nás pred rokmi zadlžil až po uši – teraz je čas dlhy splatiť.“
Samozrejme, podobné vyjadrenie nemožno od Jorga Papandrea počuť. Namiesto toho zaznievajú výhovorky typu „medzinárodné inštitúcie nám nedopriali čas na riešenie problémov“. V skutočnosti bolo času až príliš. Ľudia však tomu veria, pretože medzinárodný kapitalisti sú vhodnejší objekt zatratenia ako bývalý (a dodnes veľmi populárny) premiér Andreas Papandreu. A tak sa štrajkuje.
Grécki štrajkujúci mimochodom nemajú ani potuchy, akú medvediu službu robia svojej krajine. Ich fotky sa objavia v médiách, ako je Wall Street Journal, Financial Times, Frankfurter Allgemeine, The Economist a pod. Každý medzinárodný investor, ktorý ich vidí, si povie: „Musím si dávať veľký pozor a radšej sa investíciám do tejto krajiny vyhnem.“ Európan, ktorý v správach počuje o výpadku dopravy všetkého druhu, pôjde na dovolenku radšej do Talianska či Španielska.
Grécko je zrejme už na odpis. Nádor, bohužiaľ, pravdepodobne metastázoval do Portugalska. Táto kríza bude náročnejšia ako tá z roku 2008.