Sofistikovanejšie metódy
Sám som na sociálnej sieti nedávno ostro polemizoval s mladíkom, ktorý mal namiesto profilovej fotografie podobizeň Stalina a tvrdil, že Clementis, Žingor a ďalší boli obesení oprávnene, lebo porušili zákon…
To sú strašné veci. Ale desať rokov po prijatí právnej normy zakazujúcej popieranie, spochybňovanie, schvaľovanie alebo ospravedlňovanie holokaustu sa už treba pýtať aj na to, aký účinok malo toto opatrenie. Znížil sa vari počet ľudí sympatizujúcich s metódami totalitárneho slovenského štátu? Všetci vieme, že opak je pravda.
Jeden dnes už renomovaný slovenský historik obvinil v roku 1992 Židov, že za holokaust si môžu fakticky sami, lebo keby sa dobrovoľne asimilovali, nič podobné by sa im vraj nestalo. Dnes by išiel za podobné bludy do väzenia. On však svoje názory nezmenil, iba ich šíri sofistikovanejším, a teda nebezpečnejším spôsobom.
Výsledkom je, že verejnoprávna televízia v nedávnom spravodajskom šote o protestoch proti buste Ferdinanda Ďurčanského v Rajci uviedla jediné „odborné“ stanovisko – súhlasné vyjadrenie neoľudáckeho ideológa Františka Vnuka – a nik ani brvou nepohol.
Výzva z Blois
Iniciatíva poslancov OKS pritom nie je ojedinelá a môže sa oprieť o príklady vo viacerých európskych štátoch. To však nie je len argument v ich prospech, ale aj dôvod na o to väčšie znepokojenie. V októbri 2008 bola v súvislosti s narastajúcou legislatívou tohto typu zverejnená Výzva z Blois, ktorú do dnešných dní podpísalo takmer 1 300 historikov zo 47 krajín.
Medzi iniciátormi a signatármi nájdeme najzvučnejšie mená svetovej historiografie ako Jacques Le Goff, Eric Hobsbawm či Timothy Garton Ash. Paradoxne, zo Slovenska podpísali dokument len štyria historici, aj preto sa tu nerozprúdila nijaká závažnejšia diskusia na túto tému.
Nie je to teda nijaká extrémistická iniciatíva. Odborníci z celého sveta vyjadrili znepokojenie zo šíriacej sa moralizácie histórie a intelektuálnej cenzúry a požiadali európskych politikov o rozvahu.
„História nesmie posluhovať politickej orientácii súčasnej vládnej garnitúry. V slobodnom štáte neprislúcha orgánom politickej moci stanovovať, čo je historická pravda a pod hrozbou trestnoprávnej zodpovednosti okliešťovať slobodu historika,“ píše sa v kľúčovej časti výzvy.
Zákaz nič nerieši
Ak odmietam návrh poslancov OKS, odmietam ho z toho istého dôvodu, prečo som napriek svojej citlivosti na popieranie zločinov fašizmu nesúhlasil s uzákonením osvienčimskej lži a prečo som sa verejne postavil proti takým anomáliám ako bol Lex Hlinka.
Parlament nie je insitný historický ústav. Má spravovať túto krajinu, nie vykladať dejiny a vynášať o nich štátne pravdy. Postavenie diskusie o takých citlivých otázkach mimo zákona je frontálnym útokom na slobodu prejavu a podhubím pre pestovanie najrôznejších konšpirácií a mýtov, ako to už dnes vidíme v súvislosti s pohrobkami Tisovho režimu. Ide o vytváranie nebezpečných precedensov, ktoré môžu v budúcnosti podkopať základy liberálnej demokracie.
Napokon aj poslancom za OKS sa to v budúcnosti môže vrátiť ako bumerang. Logika ich návrhu našepkáva, že by sme mali postihovať aj popieranie iných závažných zločinov. Mali by sme v zmysle tejto filozofie trestať aj spochybňovanie mučenia na základni Guantánamo, bagatelizovanie Pinochetovho režimu, zločiny proti ľudskosti v Strednej Amerike za éry Ronalda Reagana, velebenie zhodenia bômb na Hirošimu a Nagasaki.
Ak by sa tak stalo, traja zo štyroch poslancov za OKS by putovali za mreže. Rovnako sa treba spýtať, či si rovnaké postavenie mimo zákona nezaslúži aj spochybňovanie zločinov inkvizície, genocídy v Rwande či Kambodži, zverstiev kolonializmu, osobitne vyvraždenie miliónov ľudí v Kongu na príkaz belgického kráľa Leopolda II.
Nahradenie historickej pamäti zákazmi a zákonmi nesvedčí o vyspelosti, ale kultúrnej demencii národa. V demokracii potrebujeme zvíťaziť nad protivníkom v otvorenej diskusii, nie jeho posadením za mreže. Je to nečestné, zbabelé a kontraproduktívne.