V situácii, keď STV1 a STV2 bojovali o prežitie, nebolo najrozumnejšie investovať sto miliónov korún do projektu s neistou budúcnosťou. O to viac, že možnosť naladiť si Trojku mala iba zanedbateľná menšina divákov. A tak zatiaľ čo v Česku šport z ČT dvojky stiahli a presunuli ho na športovú ČT4, u nás sa duplicitne vysielal na Trojke aj Jednotke. Pri žrebovaní skupín na majstrovstvá sveta vo futbale, ktoré sa konalo 4. decembra 2009, zašla STV ešte ďalej a vysielala ho zároveň na Jednotke, Dvojke i Trojke.
Pochopiteľne, ak hlavný kanál nemá čo vysielať a jeho sledovanosť klesá, majstrovstvá sveta vo futbale, prípadne Liga majstrov sú dobrým spôsobom, ako si pomôcť zvýšiť trhový podiel.
Trojka si dala za cieľ vysielať aj slovenský šport – basketbalovú, volejbalovú či hádzanársku ligu. Napokon, kto iný by to mal robiť, ak nie televízia verejnej služby? Lenže aj na to, aby sa jej to aspoň ako-tak oplatilo, by potrebovala väčšie pokrytie. Lebo v čase, keď internet používa na Slovensku viac ako 50 percent občanov (čiže oveľa viac ako je pokrytie územia Trojkou), nie je vôbec ťažké, aby si fanúšik našiel na webe správny „stream“ a pozeral tam svoj obľúbený šport, či dokonca aj nejakú nižšiu slovenskú ligu.
Takéto „menšinové žánre“ sa v „kamennej“ televízii môžu uživiť iba za predpokladu, ak by športový kanál vysielal aj ťaháky, akými sú prenosy kvalitných futbalových a hokejových zápasov, ktoré by k obrazovkám pritiahli divákov a na tých by sa zároveň nabalili inzerenti. Lenže Premiere league prestala Trojka vysielať, podobne to vyzerá so zápasmi NHL. Výsledkom bolo produkovanie ďalšej straty verejnoprávnej televízie.
Hoci tretiemu okruhu STV bude navždy patriť prím, že ako prvý u nás začal vysielať v HD kvalite, dnes mu to nie je mu nič platné. Tak ako divákovi, ktorý má istotu len v tom, že jediné, čo v Slovenskej televízie prežije, sú večné Drišľakoviny.