Pokusy dodať im akýsi osudový charakter a vyburcovať verejnosť k vášnivejším prejavom politických sympatií alebo antipatií zatiaľ nevyšli. V závislosti od uhla pohľadu v tom môžeme vidieť buď znak stability a vyspelosti demokracie, alebo občianskeho nezáujmu a ľahostajnosti.
Výsledné zloženie parlamentu nie je jednoduché predvídať – v súčasnosti totiž máme až päť politických subjektov, ktorých popularita sa pohybuje okolo hranice zvoliteľnosti, alebo ju prekračuje len mierne (HZDS, SNS, SaS, SMK, Most-Híd). Znamená to, že po júni 2010 môžeme mať v parlamente v krajnom prípade len tri politické strany (čo je málo pravdepodobné) alebo, naopak, až osem.
O veľa pôjde aj SDKÚ – rozhoduje sa totiž, či práva ona bude v pravej časti spektra dominantnou silou alebo len jednou z viacerých menších strán.
Ešte ťažšie je predpovedať zloženie budúcej vládnej koalície. Dokonca aj keby sme pomerne presne odhadli volebné výsledky, tak v skutočnosti pri našom pomernom volebnom systéme a nutnosti vytvárať koaličné vlády, nejaké náhodné prerozdelenie len 4 – 5 percent z odovzdaných hlasov môže zohrať úlohu povestného jazýčka na váhach.
Veľa bude závisieť od toho, aké politické strany sa dostanú do parlamentu, no v podstate sú možné tri alternatívy: Prvou je koalícia väčšieho počtu, dnes asi prevažne opozičných alebo dokonca mimoparlamentných strán. Musela by sa však skladať z 5 – 6 subjektov, čo znižuje pravdepodobnosť jej vzniku aj šancu na dlhodobé bezkonfliktné prežitie.
Navyše, keďže stranou s najvyšším volebným výsledkom bude takmer určite Smer-SD, dôvodne môžeme očakávať, že prezident Ivan Gašparovič poverí zostavením vlády ako prvého Roberta Fica. Smer-SD tak bude mať obrovskú výhodu prvého ťahu. Len dohoda a mimoriadne pevná disciplína a pevné odhodlanie všetkých ostatných parlamentných subjektov mimo Smeru-SD nepodvoliť sa jeho lákaniu môžu spôsobiť, že túto výhodu Smer-SD nakoniec nebude môcť zužitkovať.
Ak bude vládu predsa len zmysluplne zostavovať Robert Fico, tak nová koalícia môže byť v nejakej forme pokračovaním doterajšej alebo sa môže odhodlať na vytvorenie vlády s terajšími opozičnými stranami. Zaujímavou by mohla byť napríklad zostava Smer – KDH – Most. Jej výhody sú zjavné: slovenská vláda by pôsobila okamžite „eurokonformnejšie“, čo v prípadnej internacionalizácii slovensko-maďarských sporov, ktoré po nástupe Orbána k moci musíme očakávať, by bolo veľkým plusom. Z hry by boli vyšachovaní značne skompromitovaní partneri (SNS, HZDS) a Smer-SD by dokonca mohol profitovať z ich prípadného úpadku a zániku – ich voličský elektorát by zväčša prešiel k nemu…
Na druhej strane, partneri z tábora terajšej opozície by možno chceli viac hovoriť do skutočného rozhodovania a vládnutia…
Otvorených zostáva viacero možností – už o mesiac budeme vedieť, ako sa situácia vyvinie a aké bude rozloženie síl v slovenskej politike na najbližšie obdobie.