Ak odmyslíme možnosť, že si na zákonníku vyventiloval takéto čisto osobné dôvody (ukázať všetkým, že až tak dobre sa v ňom predsa len nevyznajú), potom nám už veľa iných hodnoverných možností, ako pochopiť jeho počínanie, nezostáva.
Hneď si povedzme, že tu teraz neriešime Zákonník práce ako taký. O ňom už toho bolo popísaného dosť. Nesnažíme sa ani sugerovať, prečo ho mal Gašparovič podpísať, alebo vrátiť. Oboje by bolo dnes už zbytočné. Navyše o tento druh sugescií sa už postarajú oba politické tábory na našej scéne. Jeden tak, že dnes vyjadruje svoje prekvapenie (opozícia), druhý tak, že prezidentov podpis oceňuje a chváli (vládna koalícia).
Kameň úrazu je v tom, že nik vlastne nevie, prečo Gašparovič zákonník podpísal. Žeby sa mu tak páčil? Odkazy jeho hovorcu Marka Trubača médiám (asi najčarovnejším je veta: „Podľa prezidenta bez zamestnávateľa by neboli ani zamestnanci“) sú v tomto ohľade konkrétne asi ako piksľa farby vyliata na chodník.
Žiaden predpis hlavu štátu nenúti svoje rozhodnutia ohľadne zákonov extra právnicky dokladať. Nezaškodilo by však, keby sa správal aspoň zrozumiteľne. Keď prezident, podľa svojho hovorcu Trubača, „V prípade Zákonníka práce chápe obavy odborárov, no nenašiel žiadne ustanovenia, ktoré by boli v rozpore s ústavou a smernicami EÚ“, mohol by nám, hoci aj opäť len cez Trubača, vysvetliť, aké rozpory s ústavou či smernicami EÚ potom obsahovala napríklad novela tlačového zákona, ktorá obmedzuje nezmyslené právo na odpoveď, vzťahujúce sa aj na pravdivé tvrdenia – a ktorú parlamentu poslal na opätovné prerokovanie?
Rovnaká otázka by sa dala položiť v prípade väčšiny zákonov, ktoré Gašparovič doteraz vrátil. A bez ohľadu na to, či niektoré z nich boli aj nám proti srsti, alebo či sme iné z nich považovali, naopak, za dobré, otázka o zrozumiteľnosti dôvodov prezidentovho veta by vo väčšine prípadov zostala bez odpovede. A nielen to. Zle pochodí každý, kto by sa pokúšal hľadať v prezidentových postojoch k zákonom nejakú logickú, právnu, či, nedajbože, politickú konzistentnosť.
Tvrdenie zo začiatku úvahy by sme mali poopraviť. Ivan Gašparovič nedokáže prekvapiť celkom každého. Iba toho, komu nie je jasné, že hlava štátu má okrem svojich sloganov (sociálne – národne…) aj svoje vlastné záujmy. Prekvapovať môže toho, kto už dávno nepochopil, že jeho hlavnou líniou je po celé tie roky obyčajný oportunizmus.