Mediálny priestor dostali verejný ochranca práv a ďalší, ktorých poslaním je upozorňovať na porušovanie práv a domáhať sa nápravy. V hlavných politických reláciách dostali slovo len politici. Tiež hovorili o ľudských právach, aj keď len o práve na spravodlivý súdny proces, ktoré má byť jedným z dôvodov pre rušenie Úradu špeciálnej prokuratúry.
Policajnú svojvôľu či väznenie bez vyhliadky na riadnu obhajobu pozná väčšina z nás len z filmov či z kníh. No aj sprostredkovaná predstava, že vám uprostred noci vtrhnú do bytu a odvedú blízkeho človeka, stiahne žalúdok. A ešte väčšiu úzkosť máme pri pomyslení na deti či vnúčatá, ak by boli svedkami zásahu, aký zažili v posledných rokoch deti niektorých politikov, advokátov alebo aj deti z moldavskej Budulovskej cesty. Tie sa ešte dlho budili v noci a pocikávali, keď zbadali policajné auto.
Deti sa v politických diskusiách nespomínali. Ako keby boli nevhodným prehodením výhybky od debát o štátnych inštitúciách, ktoré majú garantovať spravodlivosť v spoločnosti. Výročie deklarácie a téma spravodlivosti však priam volali po pripomenutí práv tých, ktorí nevedia organizovať tlačové konferencie a obrátiť pozornosť na svoje práva.
Nedávno zverejnené výsledky zisťovania PISA znovu ukázali, že náš vzdelávací systém nedokáže prelomiť vplyv deprivovaných životných podmienok na školské výsledky detí. Tie sa nestali popudom, aby sa v nedeľných debatách nastolila aj otázka garancie práv detí. Detí, čo sa narodili do biedy a lotériou života sú občanmi Slovenska, ktoré napriek prijatému Dohovoru o právach dieťaťa nemá legislatívu a verejné programy, ktoré by zaručovali rodičom detí podporu pri zabezpečení bývania a deťom účinné vyrovnávacie opatrenia, ak nemajú možnosť domácej prípravy či ich materinský jazyk je iný ako ten, čo im má otvárať cestu k vedomostiam.
Iste, právo na ochranu pred chudobou nemožno klásť nad právo na spravodlivý proces. Ľudské práva a slobody sú rovnocenné a nie je možné robiť ich hierarchiu. No politici a médiá hierarchiu vytvárajú. Už tým, že niektoré práva sústavne nespomínajú.
Osobitne sa to týka práv detí, ktoré nemajú početných a výrečných hovorcov a do médií sa dostávajú skôr ilustračne, keď sa hovorí o dospelých. V mnohých štátoch sveta je však fyzická, citová aj rozumová zraniteľnosť počas raného detstva, keď má bieda a stres často celoživotné devastačné dôsledky, dôvodom pre programy, ktoré požadovanú spravodlivú rovnováhu práv vychyľujú v prospech rodín s deťmi. O dôvodoch pre uprednostňovanie detí sa nemlčí, ale dôkladne argumentuje, pretože v demokratickej spoločnosti má akceptácia verejnosťou pre udržanie vyrovnávacích opatrení zásadný význam.
Obchádzanie otázky garancie práv chudobných detí na zdravý rast a rozvoj a jej zahmlievanie rečami o výhradnej zodpovednosti rodičov situáciu zhoršuje. Politické a mediálne mlčanie prispieva k postupnému rozširovaniu a hĺbke krívd. Tie sa budú nielen čoraz ťažšie a zložitejšie odstraňovať, ale bude ťažké aj pre takéto úsilie získavať demokratický konsenzus.