Kľúčovou otázkou dvoch týždňov vyjednávaní na globálnom klimatickom summite v Dubaji bolo, či budú ropa a zemný plyn identifikované ako hlavné príčiny antropogénnych klimatických zmien, či sa krajiny zaviažu ku „skončeniu“, k „postupnému skončeniu“ alebo len k „zníženiu“ využívania fosílnych palív, a nakoniec, akým spôsobom to urobia. Inak povedané, aký veľký priestor si nechajú na obchádzanie tohto záväzku bez toho, aby ich obvinili z porušenia dohody.
Európska únia, Spojené štáty a zopár ďalších krajín (vrátane ostrovných štátov ohrozených stúpajúcou hladinou oceánov) presadzovalo, aby závery summitu hovorili o „skončení“ využívania fosílnych palív. Zdá sa, že neuspeli. Prevážili záujmy vlád, pre ktoré je export ropy a zemného plynu výnosným (často prakticky jediným) biznisom, a záujmy veľkých rastúcich ekonomík, najmä Číny a Indie, ktoré sa fosílnych palív tak rýchlo vzdávať nechcú. Hlavným dôvodom je obava, že by to ohrozilo ich rastúcu hospodársku silu a stabilitu (nie vždy demokratických) režimov.
Namiesto „skončenia využívania“ presadili „znižovanie spotreby a produkcie“ fosílnych palív tak, aby svet dosiahol do polovice storočia uhlíkovú neutralitu. Znie to ako hra so slovami: ak budeme do polovice storočia vypúšťať len toľko emisií skleníkových plynov, koľko dokážeme z atmosféry stiahnuť, je to predsa jedno!
Nie celkom. „Skončenie využívania“ by znamenalo, že od určitého momentu by už investície do nových fosílnych projektov – ťažby, spracovania, prepravy – nemali zmysel. Naopak, peniaze by sa mali rýchlejšie presmerovať k novým zdrojom energie a prípravy infraštruktúry. Spotreba by nemusela klesnúť na nulu: pokiaľ by bolo spaľovanie fosílnych palív spojené so zachytávaním skleníkových plynov, s ich spracovaním (napríklad na syntetické palivá) alebo dlhodobým uložením. V konečnom dôsledku by rozhodla cena a dostupnosť technológií.
Druhá formulácia je podstatne „flexibilnejšia“. Produkcia a spotreba fosílnych palív by sa mala „znížiť“ (čo je dosť široká kategória), no v dlhodobom horizonte by mohla pokračovať ďalej. Otvára sa priestor presúvaniu zodpovednosti: niektoré krajiny prejdú na obnoviteľné zdroje, iné budú pokračovať v pálení fosílnych zdrojov. S uhlíkovou neutralitou by to mohlo byť zlučiteľné vďaka technológiám: zachytávaniu emisií pri zdroji a ich sťahovaniu priamo z atmosféry.
Problémom je, že takéto technológie nie sú pripravené na masové, ekonomicky zmysluplné nasadenie. A nevieme, či budú pripravené v strednodobom horizonte. Pravdepodobne nie. Napriek tomu budú môcť byť využité ako výhovorka na pokračujúce využívanie fosílnych palív. O dve desaťročia sa možno ukáže, že nádeje vkladané do nových technológií boli prehnané. Planéta sa medzičasom posunie za okraj klimatickej katastrofy, no jedna-dve dekády fosílnych ziskov za to očividne stoja.