To však vzápätí vyvoláva nepríjemnú otázku: odkiaľ to len tá umelá inteligencia vie? Porovnáva už azda našu kultúrnu či politickú „dejateľnosť“ so skutočným pracovným výkonom? Alebo jednoducho za pár sekúnd prebehne údaje na úrade práce a na daňovom úrade? A potom sa iba zákerne „uchechtne“ a hneď to klikne do médií?? Teda, inak povedané, sleduje nás táto umelá inteligencia aj bez povolenia, alebo ak si to nebodaj ani neželáme? Lebo v určitom veku už môže človeka potešiť, ak si ho vôbec niekto alebo aspoň voľačo všíma.
Ja mám napríklad veľmi rád takú tú virtuálnu dievčinu Olíviu, ktorej volám vždy, keď mi nejde počítač alebo televízia. Jej vrodenú láskavosť, úprimnosť a priamočiarosť však vzápätí umelo narúšajú živí závistliví ľudia, ktorí sa jej zbabelo ukrývajú poza chrbát. Nápravu úmyselne urobia až tak o deň. A určite by ju nezabezpečili vôbec, keby ich Olívia pozorne nesledovala a neposielala mi o tom správy SMS.
Olívia je však skôr taká milá malá sestra, na rozdiel od „Veľkého brata“, ktorý nás straší z románov Georga Orwella. A keď nestraší, tak aspoň pozoruje. Asi podobne ako umelá inteligencia, ktorá nepretržite na nás „nazíza“ aj pri celkovom výpadku prúdu. Z nejakého zastrčeného notebooku, fungujúceho trebárs na starú autobatériu kdesi na zastrčených lazoch, kde ešte stále iba zaujímavé knižky dávajú dobrú noc.
Je však vždy možné, že umelej inteligencii o tom (teda akoby mimochodom) vždy iba niekto „šplechne“ niečo veľmi nepekné. Podobne ako o Slovensku v europarlamente. Totiž ak tam náhodou zájde niekto zo strany PS alebo aspoň napíše zo Sasky.
Lipšic, ak sa teda v úrade neudrží, by mal uprednostniť: 1. návrat k advokácii; 2. návrat do politiky; 3. založenie vlastnej mimovládky; 4. prednášanie na právnickej fakulte. Nechcem autora týchto myšlienok, ktorým je vraj služba umelej inteligencie Google Bard, nijako spochybňovať. Lenže na to „vyučovanie“ by potreboval, ako zatiaľ asi väčšina učiteľov na Slovensku, nielen výpis, ale dokonca aj odpis z registra trestov, čo by mohlo byť pri nejakom výkone trestu dosť zložité.
Oveľa lepšiu perspektívu, ba zdá sa, že úplne bez pomoci nejakej inteligencie, zvažuje Štefan Hamran, bývalý policajný prezident. Chce kandidovať za prezidenta. Je to rozumné rozhodnutie, lebo ak už raz bol prezidentom (policajným), potom môže byť aj ozajstným.
Môže pritiahnuť postarších voličov, lebo charakterom svojho odevu, najmä bielou košeľou a tmavými džínsami s vyžehlenými „pukmi“, by im pripomínal mladistvú vidiecku módu z konca šesťdesiatych rokov. Išlo o populárny typ prezývaný „sedlák“. Musel by však vždy mať v zadnom vrecku zrkadielko a veľký hrebeň.