Boli to totiž vlády Igora Matoviča a Eduarda Hegera, ktoré štandardizovali s demokraciou ťažko zlučiteľné praktiky – narýchlo prijímané zmeny v skrátenom legislatívnom procese, z večera do rána, bez diskusie, nasilu. Len preto, že si to líder „obyčajných ľudí a nezávislých osobností“ želal. Lebo on poznal pravdu. A osvietený musí byť celý ľud.
Súčasná koalícia nerobí nič iné, len pokračuje v načatom diele. A pravdupovediac v oveľa miernejšom variante. Džina nevypustila z fľaše ona.
Aj rušenie špeciálnej prokuratúry a novelizácia Trestného zákona sú len reakciou na to, čo sa tu dialo. Neprimerané zásahy polície, vykopávanie dverí nadránom, odopieranie styku s rodinou vo väzbe. Nech si myslíme čokoľvek o dvanásťročnom bačovaní Smeru a máme akékoľvek podozrenia z korupcie, v demokratickom štáte platí vždy prezumpcia neviny. Lenže u nás sa zaviedla prezumpcia viny. Nečudujme sa, že ľudia priamo či nepriamo postihnutí policajnou mašinériou reagujú.
To, že Smer, Hlas a SNS budú postupovať zhruba týmto spôsobom, sa dalo očakávať. Opozícia tomu mohla zabrániť – lepším výsledkom vo voľbách.
Lenže ako sa správala? Najprv Richard Sulík a Eduard Heger ustúpili Igorovi Matovičovi a odmietli júnový termín volieb. Ak by sa konali voľby skôr ako v septembri, Smer by v žiadnom prípade tak nebodoval. Namiesto toho, aby sa pravicové sily pospájali a išli do volieb jednotne, rozhádali ako kohúty na smetisku a bojovali skôr medzi sebou ako so Smerom a s Hlasom. Robertovi Ficovi darovali víťazstvo.
Nemala by sa preto opozícia namiesto vysielania SOS do Bruselu radšej zamyslieť nad tým, či nie je tiež príčinou toho, čo sa deje? Príčiny nahlodávania demokracie na Slovensku nemajú totiž históriu posledných dvoch mesiacov.
PS je evidentne lídrom opozície a percentá mu stále pribúdajú. No je Michal Šimečka dôstojným súperom a alternatívou k Robertovi Ficovi či Petrovi Pellegrinimu? Je ním Sulík skompromitovaný aférou v Dubaji? Kto naňho vytiahol šafárenie na Expe? Hegerovci – v rámci „bratovražedného“ boja. Alebo sa role lídra chopí opäť Matovič, proti ktorému sa obracia hnev Rómov, lebo ich prísľubom 500 eur klamlivo zaviedol (inak by sa do parlamentu nedostal)?
Aké sú rétorické výkony opozičných lídrov na demonštráciách? Povedzme si úprimne – mizerné. Preto si aj Fico voči ním dovoľuje. Voči Mikulášovi Dzurindovi alebo Ivete Radičovej by si to nedovolil.
Pozrime sa aj na vecnú stránku: v televíznych diskusiách argumentačne dobre pripravenému bývalému policajnému prezidentovi Tiborovi Gašparovi často nestačí autorka unáhlenej súdnej reformy, exministerka spravodlivosti Mária Kolíková, iba opakuje floskuly. Neraz sú opoziční politici tak zahnaní do kúta, že musia dať nepriamo smerákom za pravdu.
Hoci PS percentá stále pribúdajú (i Smeru), ako ukázali volebné výsledky, na vidieku neboduje, zvlášť na východe. Zďaleka to nie je celoslovenská strana. To odráža aj slabšia účasť na demonštráciách mimo Bratislavy.
Nemala by sa preto opozícia namiesto vysielania SOS a plaču v Bruseli radšej zamyslieť nad tým, či nie je tiež príčinou toho, čo sa deje? Či je pre voličov dostatočnou alternatívou?
Príčiny nahlodávania demokracie na Slovensku nemajú totiž históriu posledných dvoch mesiacov. Neodstránime ich žalovaním v zahraničí, ale iba doma poctivo medzi sebou.