Známi slovenskí športovci – Petra Vlhová, Marek Hamšík či vychádzajúca hviezda Juraj Slafkovský – majú jednu vec spoločnú. Dá sa povedať, že uspeli napriek tomu, aká mizerná je podpora športu u nás. Za to, že sa presadili na medzinárodnej scéne, vďačia najmä svojim rodičom. Bez ich vytrvalosti a finančnej podpory by to nikdy nedotiahli tak ďaleko.
Takto však v dnešnej dobe vrcholový šport nemôže fungovať. Pochopili to už aj v Maďarsku, kde viac ako dekádu existuje systém daňových asignácií. To umožňuje súkromným firmám darovať veľkú časť svojich daní športovým klubom, ktoré sa venujú futbalu, hádzanej, basketbalu, hokeju a vodnému pólu.
Od našich južných susedov síce zaznievajú aj kritické hlasy, že ani tento systém nie je úplne ideálny, v každom prípade minimálne mládežnícky šport nezápasí s takými problémami ako ten náš, kde sa kluby boria doslova s existenčnými problémami.
Na Slovensku deti často nemajú ani kde športovať, lebo chýbajú telocvične a športoviská! Napríklad snaha zaviesť tretiu hodinu telesnej výchovy bol v princípe dobrý nápad, narážal však na nedostatočnú kapacitu telocviční.
Potom sa nemôžeme čudovať, že takmer 40 percent detí u nás vôbec nešportuje (a pandémia covidu toto číslo nepochybne ešte zvýšila) a stúpa aj počet detí s nadváhou.
Pritom najjednoduchší spôsob ako udržať ľudí zdravých, je viesť deti odmala k aktívnemu športu. Niečo to síce stojí, no vložené prostriedky sa násobne vrátia. A rozhodne to štátny rozpočet zaťaží menej ako následné výdavky na zdravotníctvo.