Správne by asi bolo, aby si ich každý užil spôsobom, aký sa mu páči. Lenže dotyky života nie sú, žiaľ, vždy až natoľko žičlivé, aby práve takúto vhodnú možnosť vždy dostal. Mnohých z nás prikryje zloba sveta, mnohých osobné nešťastie, iných chorobné bolesti, strach o najbližších.
Môže ich sprevádzať nepochopenie, alebo i jeho najkrutejšia forma, ktorou je azda bezbrehá samota, najmä ak je, aspoň ako píše básnik, ešte aj „korunovaná opustenosťou“. Pravdepodobne ide u mňa o akýsi oneskorený sentiment, keď hovorím pred sviatkami študentom, aby nezabúdali ani na tých nenápadných blízkych. Veď istotne sa stretnú s najbližšími a pohovoria si s nimi o najdôležitejších veciach.
Ale za nimi, presne v akejsi šedej zóne intenzívnej pozornosti, sa skromne zvykne skrývať celý rad tých, ktorým sa jej spravidla dostáva pomenej. Nezabudnite na vzdialené dobré tety a strýkov či hŕstku nanajvýš podobných bytostí, ktoré sa voči vám „previnili“ iba tým, že vás najčastejšie tiež môžu mať iba veľmi rady. Ich láskavé slová, nimi trpezlivo schystané pochúťky, prípadne len zvláštne poučenia do života, sa pred vami z minulosti vynoria vtedy, keď ich už nebudete môcť opäť stretnúť.
A najmä vtedy doznejú ich slová či skutky s takým významom, ktorý je najdôležitejší a ktorý sa už nikdy nezmení. Veď možností, ako sa naučiť dobru, nikdy nie je dosť. Priestory vesmíru sú obrovské, no bez dobra by sme sa nich stratili. Časy histórie tiež nemajú konca, no bez dobra by sme sa nich tiež iba stratili.
A keby k nám dobro nikdy nepristúpilo zvonku, najskôr by sme sa postrácali sami v sebe. Je to možno iba ilúzia, no práve oná nezištná žičlivosť, prameniaca z onej nenápadnej zdanlivo šedej zóny, sa navracia iba veľmi ťažko. Skôr akoby nemala nijaký návrat a to, čo ona sama môže skutočne poznať, je iba neutíchajúce pokračovanie.
Nie, nie, nie! Dôležité sú iba dôležité veci! Významní sú iba významní ľudia! Vždy sú iba tí, čo sú prvými, a potom tí, čo idú za nimi! Môže namietnuť každý. A veď prečo by nemohol? Tak nás to učia, tak nám to prikazujú podmienky života, tak si to napokon od nás žiada svet.
Ale kde je potom to celkom malé dobro, ktoré iba presvitá akoby zboku, ba aj akoby dodatočne? Veď ten, kto hovorí, že ho pozná, možno že ho nepozná. A ten, kto hovorí že o ňom vie, možno že o ňom vôbec nevie. Kde sa vzalo?
Rozkolísali ho v kolíske našej civilizácie starí Sumeri, starí Egypťania alebo Gréci? A ono sa k nám potom prenieslo na svite hviezd alebo pomocou ostrej páľavy slnka? Je také jemné, že jeden človek by ho sám isto neuniesol. Iba všetci pospolu. Nemôžem nikomu povedať, ako má konať alebo žiť. Nemôžem nikomu povedať, že tu nie je sám a že aj na to najmenšie dobro môžeme vystačiť iba spoločne. Ale že naň nemusíme zabúdať, azda aj dnes, ešte povedať môžem.
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.