Frontová línia sa vedie nielen v boji o Trestný zákonník. Kultúra vystúpila do popredia zápasu hádam viac ako za čias ministrovania Ivana Hudeca. V centre neľútostného zápasu je ministerka Šimkovičová. Petíciu na jej odvolanie podpísalo takmer 200-tisíc ľudí. Obsah samotnej petície je skôr sporom o organizáciu kultúrneho života – a keby išlo iba o uvedený obsah, taký počet podpisov by nezískala. Je celkom zrejmé, že masová podpora na jej odvolanie je protestom proti národnokonzervatívnej línii a ideológii, ktorú ministerka Šimkovičová stelesňuje. A vôbec nie je podstatné, že ju stelesňuje v tej najjednoduchšej podobe, popretkávanej konšpiráciami a mýtmi, emotívnymi výlevmi aj pokusmi o kompromisy. Ministerka realizuje predstavy SNS a nepochybujme ani na chvíľku, že konkrétne kroky jej diktuje Andrej Danko… Ten sa napokon cíti taký silný, že sa obúva priamo do Pellegriniho a otvorene volá po vláde „silnej ruky“. Čo je v našej histórií po prvý raz, k takej priamočiarosti sa neodvážil ani Mečiar.
Ľudáctvo nie je minulosťou
Teda Šimkovičová je súčasťou ideológie, ktorá sa ťahá naprieč všetkými konzervatívnymi stranami. Pekne sme to videli, keď šéf KDH Milan Majerský počastoval LGBTI+ komunitu pekne po slovensky ako „pliagu“. Potom sa opravil, že pliagou je LGBTI+ ideológia. Nuž rozdiel medzi týmito dvoma tvrdeniami nie je žiaden. To akoby americký kongresman povedal: ja si vážim každého černocha, ale ideológia zrušenia otroctva je pliaga. A žiaden orgán KDH sa nedištancoval. A to za situácie, keď skutočnou „pliagou“ sú odhalenia sexuálneho zneužívania detí katolíckymi kňazmi azda vo všetkých krajinách sveta, detí, ktorých počet možno rátať na desaťtisíce. A úsilie zamedziť tejto skutočnej „pliage“ bude týmto zborom fanatikov označené ako progresivistická ideológia.
Zo svetonázorového hľadiska je realita ešte smutnejšia. Pripomeňme si, ako v spore s Hegerom o spájaní strán pred voľbami Majerský celkom jasne povedal, že spájanie s liberálnymi politikmi by ich voličov posunulo k Republike. Prosto veľká časť voličov KDH sú buď nostalgickí ľudáci, nositelia v tom lepšom prípade Hlinkovej ideologickej výbavy (však napokon keď mohli, presadili zákon o „zásluhách“ Andreja Hlinku) a klérofašisti v tom horšom. A KDH plní funkciu magnetu, ktorý ich od tejto hlboko zakorenenej protidemokratickej inklinácie odťahuje do akéhosi umierneného košiara „ľudáctva s ľudskou tvárou“. A do tohto košiara vtiahol dnes Robert Fico aj Smer, už až smiešne sa prikrývajúci dekou „slovenskej“ sociálnej demokracie. Počúvajúc jeho rétoriku a sledujúc politiku Smeru, skôr by si mali dať názov „Hlinkova sociálna republika“…
O smiechu a irónii
Alebo si pripomeňme na prvý pohľad smiešny spor o nové vitráže bratislavskej scény DPOH. Ale len na prvý pohľad. Lebo za ním sa skrýva zasa ten istý protiklad pokrokovosti a spiatočníctva, slobody slova a vyjadrenia oproti nanucovanému tabu a povinnej piety. Demonštrácia Matice slovenskej pred divadlom bola akousi demonštráciou premeny demokratického národného vedomia na konzervatívny nacionalizmus. Tvorcovia vitráží nie sú nejakí „cudzáci“ usilujúci o likvidáciu národa, len ukazujú, čo dnes pokladajú za jeho modernú a pokrokovú podobu: a k nej patrí aj vyjadrenie solidarity s tými, ktorí zápasia za svoje rovné práva žiť v jednej domácnosti podľa vlastnej voľby; solidarity aj s tými, ktorí bojujú za svoju štátnu suverenitu – ktorou sa práve konzervatívni nacionalisti oháňajú proti Bruselu či USA, ale Putinovi by ju odovzdali aj s ratolesťou…
Reči o populizme sú prázdnou frázou, realitou je nástup ultrakonzervatívnych síl, ktoré len čakajú na vhodnú chvíľu nastoliť diktatúru svojej vízie. Takisto zvrátenej, ako bol fašizmus 30. rokov…
No a irónia, smiech, desakralizácia všetkého! Áno všetkého, aj tých, čo sú idolmi, čo majú busty na verejných miestach a miesto v učebniciach; áno aj tých, čo si zaslúžia obdiv a uznanie: lebo irónia a humor sú len poukázaním, že všetci máme aj ľudskú tvár, že sme smrteľníci. Desakralizácia je základom slobody a pravdy, odhaľuje inú tvár čohokoľvek, čo sa stalo nedotknuteľným: lebo ukazuje, ako je zbožšťovanie len prostriedkom v rukách tých, čo by sami chceli určovať, čo je pravda a kde sú hranice našej slobody. Desakralizácia sprevádza dlhodobo dejiny toho, čo voláme civilizáciou: od rímskych po renesančné karnevaly, od helénskej literatúry cez stredoveké parodické divadlo, ktoré pestovala práve aj cirkev, po románovú tvorbu i u nás bohatú na paródiu a iróniu, ktorej nebol ušetrený nikto, hlavne nie mocenské elity.
Dankovci, Šimkovičová, kotlebovci, myslením neoľudáci a bohužiaľ aj Matica (namiesto toho, aby rozširovala hranice slobody) sa nás pokúšajú vtesnať do vreca národnej mytológie. Do vreca, v ktorom je tma, ale vládne v ňom „tradičná“ slovenskosť, udržiavaná bohabojnými poddanými farností, skláňajúcimi sa v nemom úžase pred modlami „národa“. Toho neoľudáckeho. A aj umenie by malo slúžiť tejto predstave „národa“, neskazeného liberálnym „kultúrnym úpadkom“, genderom, feminizmom, alebo imigráciou „nižších rás“.
Už dlho hovorím, že reči o populizme sú prázdnou frázou, realitou je nástup ultrakonzervatívnych síl, ktoré len čakajú na vhodnú chvíľu nastoliť diktatúru svojej vízie. Takisto zvrátenej, ako bol fašizmus 30. rokov… Posledné vyjadrenia Andreja Danka o potrebe silnej ruky sú jasnou výstrahou. A pani ministerka je len bábkou v prúde tejto lávy…
Názory externých prispievateľov nemusia vyjadrovať názor redakcie.