Európa má od soboty možno vlastný Irak. Západní spojenci zasypávajú Líbyu bombami. Aj keď nie celkom v súlade s literou rezolúcie BR OSN č. 1973 kladúcej dôraz na „ochranu civilistov“. Všetko nasvedčuje tomu, že v podstate ide o snahu zmeniť režim v Líbyi. Aj keď generáli skláňajúc sa nad operačnými mapami v Nemecku tvrdia opak.
Komu však západní spojenci ponúkajú mocenský kľúč? Niekdajším spolupracovníkom plukovníka Kaddáfího, koalícii kmeňových vodcov či islamistom, ktorí dnes sedia v Bengázi? Možno je to východisko. Ale dokedy? Slabou náplasťou pre Európanov je, že tak ako v prípade vojny v Iraku aj túto finančne zatiahnu arabskí panovníci vlastniaci ropu v Katare či Saudskej Arábii. Ale aj tak by Európania mali ostať v strehu. Bolo by totiž naivné si myslieť, že „chirurgickými“ údermi sa Odysea svitania skončí. Bez jasnej perspektívy podstatného pokroku v Líbyi nemôže politická podpora doma a finančná štedrosť arabských sponzorov donekonečna udržovať bezletovú zónu. Aj preto Kaddáfího, ktorý je vojensky silný aj bez letectva a tankov, bude treba poraziť aj na zemi. A ako ukázali povstalci v priamom prenose, tí na to jednoducho nemajú. Rovnako ako Katar či Saudská Arábia.
Niekoľko tisíc kilometrov východnejšie, v Bahrajne, ale aj v Jemene, v čase, keď spojenci v Líbyi „ochraňujú civilistov“, umierajú rovnakí civilisti túžiaci po demokratických reformách. Namiesto nich sa však dočkali streľby. Západní spojenci, ktorí neskrývali radosť z pretlačenia návrhu v BR OSN v mene „demokratických premien“ v Líbyi, pritom nevidia potrebu vojenskej intervencie. Zabezpečujú ju tam totiž vojaci režimov, ktoré majú ďaleko od demokracie. Sú však spojencami USA. Pripomína to slová jedného z prezidentov USA, ktorý na adresu nikaragujského diktátora Somozu povedal, že „je to síce bastard, ale náš“. Takéto privilégium Kaddáfí stratil, pretože sa postavil na odpor. Plukovník má síce v mnohých ohľadoch ďaleko od demokrata, ale ak bolo treba, tak sa aspoň tváril ako demokrat a nevyhýbal sa dialógu s opozíciou. V Bahrajne si pri krvavom potlačení nepokojov ale pomáhajú režimy, ktoré sa ani neusilujú skrývať za čo i len náznaky demokracie.
Vráťme sa však k Líbyi. Žiaľ, strategické záujmy zahraničných aktérov operácie Odysea svitania skrývajú v sebe koniec, ktorý je zatiaľ v nedohľadne. Priblížiť by ho mohol jedine líbyjsko-líbyjský dialóg. Zatiaľ neostáva iné, ako veriť, že líbyjskí rebelanti sa naučia vojenské remeslo skôr ako ich Kaddáfího vojenská mašinéria prevalcuje, alebo ostanú na štíte lídrov kmeňov na západe krajiny. Alebo že by ropné ložiská boli pre egyptskú juntu dostatočným lákadlom na angažovanie sa v pozemnej operácii? Ak nie, tak potom bude Európa musieť vyslať okupačné jednotky na africký kontinent so všetkými rizikami.