A bolo jasné, že udržať v tejto zostave jednotný smer, bude veľmi ťažké, čo sa v praxi prejavuje dnes a denne. O to viac, keď vlastne nemá lídra, pretože niekto iný vládne koalícii a niekto iný vláde.
Zrejmé bolo i to, že Igor Matovič a jeho Obyčajní ľudia budú jedným z najslabších článkov zoskupenia. Tento kresťanský populista v drese liberálov dával okato najavo, že jeho vnímanie politiky sa na hony líši od bežných štandardov. Ukázal to aj svojimi poslednými vystúpeniami. Koalícia však váľať vinu za to, čo sa deje, na Matoviča, prípadne Procházku nemôže. Prejavuje sa len to, že parlamentné počty nepustia. A to, že tesná väčšina stačí síce na vládu, ale nie na stabilitu.
Nepomohla si ani tým, že SaS Matoviča zo svojich radov vyhodila. Navyše tým nastavila zrkadlo aj sama sebe – že pred voľbami fungovala ako čisto účelový projekt, s cieľom naplniť neukojené osobné ambície niekoľkých desiatok ľudí, ktorí iba využili momentálnu situáciu, keď bol po takejto strane dopyt a kandidačnú listinu zaplnili tým, čo im prišlo pod ruku.
Parlamentné počty trištvrte roka po voľbách hovoria, že tesná väčšina koalície sa scvrkla na ešte tesnejšiu. Z pôvodných 79 poslancov majú momentálne vládne strany 77. Nič na tom nemení ani fakt, že dvaja teraz už nezávislí poslanci Andrej Ďurkovský (pôvodne klub KDH) a Igor Matovič (pôvodne SaS) koalíciu nepotopia, pretože oni sami určite nechcú prísť o poslanecké kreslo.
Zaujímavé bude teraz sledovať, komu sa podarí na svoju stranu pretiahnuť zvyšných troch Obyčajných ľudí. Od nich v podstate závisí osud celej koalície.
Prvá Radičovej vláda sa až nápadne začína podobať na druhú Dzurindovu. Ten po kauze skupinka, následnom odchode Ivana Šimka, rozkole v ANO a odchode KDH z koalície dokázal v podstate menšinovú vládu ukočírovať takmer tri roky. Či sa to podarí aj premiérke, ktorej mandát je veľmi slabý, a za chrbtom ktorej si každý robí, čo chce, je otázne. Aj keď mať moc a možnosť získať, čo sa dá, je pre politikov silným motívom zostať pokope.
Komu prekáža, že to opäť bude za cenu kupovania poslancov, ad hoc koalícií? A že z vlády veľkolepých sľubov o zmenách zostane len vláda veľkých kompromisov?