Jedna po druhej praskajú ilúzie o vláde Ivety Radičovej ako bubliny na vodnej hladine. A nie je to len voľbou generálneho prokurátora – i keď pravda je, že koaličný chaos sa najzreteľnejšie ukazuje v parlamente. Vládna koalícia pritom zatiaľ nemusela riešiť nič, čo by sa nedalo predvídať už v čase jej vzniku. Dosiaľ sa nevyskytli žiadne neočakávané ekonomické či politické okolnosti, ktoré by ospravedlňovali marazmus v jej tábore. Všetky problémy, ktoré zatiaľ riešila, boli v rámci programu, ktorý si sama napísala a schválila. Ako je teda možné, že ustavične zakopáva o nedostatok podpory z vlastných radov?
Za normálnych okolností by sa dali hľadať príčiny v tom, ako sa v koalícii postavili priority a ako v nej funguje komunikácia. Keď sú priority postavené vágne, stáva sa, že až pri ich konkrétnom napĺňaní vychádzajú najavo odlišné predstavy jednotlivých aktérov. Napríklad všetci vraj chcú šetriť, no keď príde na vec, každý má sto dôvodov, prečo by mali šetriť všetci ostatní, len nie on. Keď komunikáciu určujú príliš rigidné pravidlá, znamená to, že sa ani len nehľadá neformálny konsenzus. Na príklade hlasovania o prokurátorovi pritom jasne vidno, aká smiešna je v praxi koaličná zmluva, ktorá sa snaží poslancom vnútiť ešte i to, aby si povinne dávali vopred schvaľovať svoje vlastné otázky adresované členom vlády pri interpeláciách.
O čom svedčia nedostatočne predrokované priority a pokusy o systém takmer vojenskej straníckej disciplíny? Jedine o tom, že koaliční lídri dobre tušili, čo majú od seba a od svojich ľudí čakať. Keď dnes nariekajú nad „krízou dôvery“, ich slzy sú zbytočné. Ich vzájomná dôvera bola v kríze od začiatku.
Konštrukcia samotnej koalície je v takejto situácii iba ďalším prvkom neistoty. Predsedníčka vlády nie je garantom jej existencie. Zatiaľ čo vládnu štyri politické strany, ona je v pozícii úradníka, ktorý, keď sa mu nepáči, môže odísť. Dokiaľ sa nezmení pomer síl v parlamente, vláda pokračuje ďalej. Radičová môže demisiou riešiť azda svoj osobný problém: tí, čo hlasujú proti jej vôli, však dobre vedia, že jej prípadný pád by ešte tento parlamentný rybník automaticky nevypustil.
Koaliční predstavitelia, ktorí nie sú schopní dosiahnuť jednoznačný konsenzus so svojimi poslancami, premýšľajú, ako zaviesť úplne neprijateľný imperatívny mandát – len bez toho, aby sa to nazvalo takto otvorene. Vláda zatiaľ vnucuje svoje priority celej spoločnosti – okrem samej seba (napríklad spomínané šetrenie). Premiérka už používa prostriedky, ktoré obvykle prichádzajú na rad ako posledné (hrozba demisiou). To všetko pol roka po voľbách. Kríza dôvery? Kdeže: výnimočný stav.