Akurát, že ak sa na našej scéne ujmú experimenty typu Igora Matoviča – ktoré sa tvária, že ju idú naprávať – nastane ešte onakvejšia komédia.
Pomenovanie „Vrece bĺch“ nechce byť hanlivým voči osobám tých, čo vypočuli Matovičovo volanie a chystajú sa prijať mimikry „obyčajných ľudí“. Ich politické názory sú rovnako legitímne, ako hociktoré iné. I keď, rovnako legitímne, si zasa my o nich môžeme myslieť, že sú občas komické, občas čudácke a občas dokonca nezlučiteľné s princípmi liberálnej demokracie. O to tu ale nejde.
Prečo „Vrece bĺch“? Pretože ak by sa všetky tieto skupinky a jednotlivci na Matovičovej kandidátke mali dostať do parlamentu, stalo by sa presne to, čo sa stane, keď otvoríte vrece bĺch. Oni sa tiež, potvorky nezávislé, rozutekajú každá svojím smerom. Môžete sa tešiť, aké sú agilné, lenže na aspoň približný odhad toho, čo bude nasledovať, bude prikrátka zrejme aj moderná teória chaosu. Je toto to, prečo si myslíme, že predbežne je pre nás predsa len najvýhodnejšie držať sa parlamentného spôsobu vládnutia? Sotva.
Každý politik si môže vybrať poradcov. Ak by boli v práve sa končiacom volebnom období ľudia z OKS alebo KDS v pozícii poradcov kohokoľvek z vlády Ivety Radičovej, mali by nepochybne veľký vplyv. Udialo sa však čosi iné. Štvorica z OKS napríklad využila svoj marginálny politický mandát (ani keby sa zrátali všetky tie krúžky v ich prospech, do parlamentu by sa nedostali, nebyť kandidátky Mostu – Híd) na získanie nie vplyvu, ale priamo rozhodovacích právomocí. Radičovej vláda by sa postupne nepohla nikam bez súhlasu strany, ktorá, prísne vzaté, vlastne v parlamente nemala vôbec figurovať. Nieto ešte pôsobiť ako piaty člen koaličnej vlády…
Matovičove manévre s „nezávislými osobnosťami“ a „občianskymi kandidátmi“ neradno ignorovať len preto, lebo Matoviča považujeme za sčasti insitného politika, sčasti manipulátora a demagóga. Jeho pokusy totiž celkom jasne a užitočne odhaľujú, že prostou negáciou „zavedených postupov“ ešte automaticky nevzniká niečo svieže a užitočné.
Odmietnuť takéto vrecia bĺch neznamená pritakať „veľkým stranám“ a ich systému partokracie, ktorým obopínajú Slovensko ako tisícramenná chobotnica. Lenže tej chobotnici sa začnú utínať ramená vtedy, keď skorumpovaní politici začnú u nás dostávať predvolania na súd, namiesto lístkov na Ples v opere. Na to dozaista nepostačí patetické moralizovanie politikov, ktorí už u nás vyskúšali naozaj všetko možné, ani výkriky populistov, ktorí politiku „robia“ ako predaj ponožiek.
Tí, čo tvrdia, že náš parlament neodráža verne vôľu občanov, majú možno vo všeličom pravdu. Lenže až parlament, ktorý by odrážal vôľu stopäťdesiatich „nezávislých“ (prípadne rozčlenených do trojíc – štvoríc), by bol tou pravou nočnou morou parlamentnej demokracie.