V modernej spoločnosti, za akú sa Slovensko vydáva, by mal stáť v popredí predovšetkým ľudský a občiansky princíp, pretože inštitucionalizovaná moc katolíckej cirkvi ľudí nespája, ale, naopak, rozdeľuje. Často priamo a zámerne škodí.
Tak ako v minulosti, aj dnes existujú konkrétne dôvody, prečo pozorne upierať pohľad na praktiky katolíckej cirkvi. Ohlupovaním nielen svojich, ale aj ľudí „zvonku“, namotáva svoje dogmy na okolitý svetský život ako pavúk pavučinu. Alebo sa inak ako ohlupovaním dá nazvať veľkonočný pápežov odkaz japonskému dievčatku, že nedávne zemetrasenie a utrpenie japonských detí počas neho bolo božím prejavom lásky?
Keď neviem odpovedať a nechcem to priznať, aspoň mlčím. A už vôbec si nevyberiem takú otázku, na ktorú nemám rozumnú odpoveď. Iba ak by som plánovala zavádzať a manipulovať. Neoveriteľné tvrdenia majú takú moc.
Prirodzene, nejde mi iba o človeka pápeža. Ide mi o inštitúciu zvanú pápež a o to, čo človek v pápežskom rúchu zosobňuje. Na čistotu, skromnosť či dodržiavanie Desatora, o ktorých tak rada katolícka cirkev v súvislosti so sebou hovorí, to však príliš nevyzerá – inkvizíciou počnúc (nezabiješ) cez prepychové chrámy už na tomto svete a trblietavý prsteň či rúcha, cena ktorých by nasýtila niekoľko hladových dolín, až po dnešné kauzy, ktorých nie je málo.
Vodu kázať, víno piť. Nič nové pod slnkom. Skôr je fascinujúce a nepochopiteľné, že to zrejme nikomu v štátnych štruktúrach (a rozpočte) neprekáža a ešte túto manufaktúru na bludy dokrmuje daňovým koláčikom z misy nás všetkých.
Už som si zvykla, že nerozumiem štátu. Prestávam však už rozumieť aj médiám. Šľak ma išiel trafiť, ako som celý predĺžený víkend na každom kroku narážala na všakovakých cirkevných hodnostárov s ich báchorkami. Nemám nič proti štyrom dňom voľna (iná otázka je, či si ich Slovensko môže dovoliť) ani proti viere ľudí, ak im samým pomáha a ostatným neškodí. Nejde mi však do hlavy, že počas tých štyroch dní akoby nemali slovenské médiá takmer iné témy. Pravda, okrem hokeja.
Každoročná recyklácia rituálnych pohansko-kresťanských tančekov nielenže je neznesiteľne nudná, ale ešte aj v dlhodobej perspektíve naplno prezentuje, čo a kto vlastne túto krajinu ovláda, hoci na to nemá žiaden mandát. Či tých pár percent každé štyri roky niekto považuje za štátotvorné?
Veď aj autorita pána Vatikánu je viac ako pochybná. Nik už nepočúva ani to, čo z jeho úst dáva ešte zmysel – jeho opakujúce sa výzvy urbi et orbi o skončení násilia vo svete.
Svet po pochovaní a vzkriesení Krista pokračuje na druhý deň vo vojnách. Tak načo všetko to masírovanie mozgov? Budíííček!