Nedalo mi nezastať a chvíľu ho počúvať. Jeho rozjarený spev silno kontrastoval nehostinnému vetru. Tomu som sa otočil chrbtom a pozeral do výšky. Drobné vtáča muselo z celej sily vzdorovať nárazom vetra, no predsa sa držalo vo vzduchu na jedinom bode, rovno nad hniezdom s rastúcou rodinkou.
Múdrosť, s akou je usporiadaná celá príroda, odjakživa fascinuje obdivovateľov a inšpiruje objaviteľov. Tu však je ešte čosi viac. Spev, a k tomu v takýchto podmienkach, nemá nijaký praktický zmysel. Je vyjadrením vzťahu, chce len potešiť uzimenú samičku, ktorá medzi mokrými hrudami zohrieva vlastným teplom budúce potomstvo. V prírode sa celkove účelnosť spája s krásou. Trúfol by som si dodať, že aj s nezištnosťou a láskou. Ale to sú už úvahy, ktoré spustil tento zaujímavý minikoncert.
V čase, keď sa všetko relativizuje, je veľmi relatívna aj morálna latka. „Klesnúť na úroveň zvierat“ znamenalo dlho málo lichotivé zistenie. Možno je to ľudským úpadkom a iste aj hlbším prenikaním do sveta živočíchov a celej prírody, ale dnes „vystúpiť na úroveň zvierat“ predstavuje dosť náročnú výzvu. Vernosťou svojej náture stavajú vysokú latku človeku, ku ktorého prirodzenosti patrí aj možnosť rozhodovať sa hlúpo a konať zlo.
Škovránok spievajúci v silnom studenom vetre však nesie aj celkom bezprostredné posolstvo. Radosť patrí k životu „za každých okolností“. Spontánne jej ubúda a rastúci a drahý zábavný priemysel za ňu ponúka len chabú protézu. Možno netreba iné, než čo vie aj drobné vtáča: zastať vysoko nad vecou, čeliť všetkej nepriazni a začať si spievať. Lepšie povedané, niekomu spievať, prejaviť záujem a vniesť trochu radosti.
Nečakať, kým opadne popol, prebehnú voľby a utíchnu škandály. S jedlom prichádza chuť a radosť práve rozdávaním rastie.