Laická predstava o zlatom štandarde sa obmedzuje na pevnú väzbu meny na určitú hmotnosť zlata. Sľub, že sa každá bankovka bude na požiadanie vyplácať v hotovosti – v zlate. Zlatý štandard však môže fungovať iba za predpokladu, že vlády nechajú fungovať tzv. Hume-Cantillonov vyrovnávajúci mechanizmus. Keď má ekonomika zápornú bilanciu platieb, zlato prúdi z krajiny a mena devalvuje. To zvyšuje konkurenčnú schopnosť, dokiaľ bilancia nie je zase kladná a zlato sa do krajiny vracia a jej mena revalvuje. Tým sa export stáva drahším a prílev zlata sa zastavuje.
Ide teda o elegantný mechanizmus, no jeho fungovanie závisí od rešpektovania pravidiel. Čínska mena sa nadväzuje na dolár spôsobom, ktorý veľmi pripomína zlatý štandard. Hospodárska politika Pekingu sa však orientuje na umelé udržovanie nízkeho kurzu jüanu. Výsledkom sú obrovské devízové rezervy a nerovnovážny stav. Čína by teda nemohla byť členským štátom zlatého štandardu.
Dodržovanie týchto pravidiel by bolo problematické nielen pre Čínu. Žiadna vláda rada nevidí, keď zlato odchádza z krajiny – pokušenie zaviesť dovozné clá je silné. Napríklad za prvej ČSR bola síce koruna krytá zlatom, ale štát zvýšil pôvodné clá hneď v roku 1918 o prirážku vo výške 150 percent, v roku 1920 dokonca o 200 až 900 percent. Nasledujúci rok vláda opäť zvýšila clá, niektoré ceny vzrástli až 30-krát. Ochranársky colný sadzobník preto spôsobil pokles vývozu približne na 50 percent, silná mena mala za následok pokles dovozu tiež približne na polovicu.
Zlatý štandard je náchylný aj na bankové krízy. Moderným centrálnym bankám sa vyčíta, že svojimi expanzívnymi politikami nafukujú úverové a špekulatívne bubliny. Áno, ale bubliny vznikali aj za zlatého štandardu a dokonca i pred vznikom centrálnych bánk. Príčinou bol nárast zlatých rezerv a následná expanzia bankových úverov. Finančnú krízu v roku 1873 s epicentrom v Nemecku a Rakúsku spôsobil obrovský prílev zlata, ktoré porazené Francúzsko zaplatilo Prusku prostredníctvom reparácií.
Pretože vtedy neexistovala centrálna banka schopná francúzske zlato sterilizovať, úverový boom mal za následok úverovú krízu, ktorá prerástla do svetovej krízy. Podobne to vyzeralo s americkou finančnou krízou v roku 1907, keď v USA centrálna banka tiež ešte neexistovala. Úverovú bublinu nafúklo 390 ton zlata vyťažených v Klondike od roku 1896.
Krízy sa všeobecne vyznačujú útekom investorov z rizika do bezpečia, ktoré v prípade zlatého štandardu predstavuje iba zlato. Zvýšený dopyt po ňom prináša vyschnutie likvidity na finančných trhoch. To zároveň znamená fatálne ohrozenie bankového systému vrátane bánk, ktoré nie sú kriticky zaťažené zlými úvermi. Krátkodobé úrokové sadzby dosahujú desiatky až stovky percent, čo devastuje obchod i priemysel.
Zlatý štandard sa teda v histórii neosvedčil ako nástroj prevencie pred finančnou krízou. Pokiaľ už k nej dôjde, komplikuje jej zmiernenie. Ďalším rizikom sú clá a iné ochranárske opatrenia s motívom zabrániť odlevu zlata z krajiny. Dobré fungovanie zlatého štandardu vyžaduje od vlád disciplínu. Skutočnosť však vyzerá inak.
Vlády v Európe masívne porušujú zásady, ktoré záväzne schválili iba pred niekoľkými rokmi. Čína ignoruje základné ekonomické zákony. Spojené štáty zase v historicky nevídanej miere experimentujú s menovou a rozpočtovou politikou. Sotva môže niekto reálne veriť, že hlavné svetové ekonomiky budú schopné dodržiavať striktné pravidlá zlatého štandardu.