Výborná vec, keď štát vlastne pomáha, ale odborne sa tomu hovorí regulačná záťaž. Základnou otázkou je, či táto potreba existuje, v akej miere a či ju vytvorili kreatívni úradníci. S tým súvisí regulačný rozpočet vlády, ktorý sa oproti bežnému rozpočtu líši tým, že sa ťažko meria, je nanajvýš netransparentný a často má veľa malých platcov, ktorí sa nevedia ľahko a lacno proti regulácii brániť. To, samozrejme, predstavuje z pohľadu úradníkov veľkú výhodu.
Ten ktosi, kto reguláciu potreboval, je nielen súkromník či rodina, ale aj obec. Dodávateľom je ďalší súkromník, z „vôle vrchnosti“ takto zabezpečený na večné veky, často využívajúci a platiaci za odborné služby úradníkov. Kontrolórom je úradník, ktorý má perfektné právomoci, napríklad rozhoduje na základe svojho vedomia a svedomia a nik mu nič nemôže. (Poslanec NR SR je oproti nemu tvrdo kontrolovaný subjekt.) Peniaze zaplatí rozpočet, domáci alebo európsky. A keby niečo, tak celé to predsa schválila Národná rada, nie nevinný úradník.
Kruh sa uzavrel, mašina pracuje – dopyt je daný zákonom, zodpovední sú nepopulárni poslanci, platíme všetci, takže na prvý pohľad nikto a systém vytvára príjem pre dodávateľov a pracovné miesta pre úradníkov. Navyše, dokonale, na čele niektorých dôležitých úradov nestoja predstavitelia politických strán, ktoré sa musia zodpovedať a pravidelne skladať účty voličom, ale zabetónovaní úradníci. Prejav našej podozrievavosti voči stranám a viery, že dobre platení úradníci sú lepší, poctivejší a ústretovejší, aj keď na dlhé roky nikomu nezodpovedajú.
Príkladov dobre vyzerajúcej potreby je veľa, od najtvrdších hygienických noriem na svete (alebo aspoň v okolí) po pravidlá verejného obstarávania. Milé a prepotrebné veci, ktoré zamestnávajú kopu špecializovaných úradníkov a dokázali zničiť mnohých zamestnávateľov v poľnohospodárstve a potravinovom priemysle, predražili zariadenia materských škôl, zrušili školské políčka a nastavili jedálne na nezdravé dovážané potraviny, ktoré pred pristátím na Slovensku obleteli pol zemegule. Takže vo výsledku nepomáhajú spotrebiteľom zabezpečiť kvalitnú stravu, ale presne naopak.
Verejné obstarávanie, milé a prepotrebné, dôkladne paralyzuje každého, kto má čo dočinenia s verejnými financiami, odďaľuje a predražuje nákupy aj tam, kde si každý rozumný tvor vie za desať minút zistiť výhodnú cenu na internete a za ďalšie tri dni už pracovať napríklad na novom počítači. Prejav našej podozrievavosti voči schopnostiam a vymáhateľnej zodpovednosti tých, ktorí nakupujú, aby mohli plniť svoje úlohy v súlade s potrebami a zdravým rozumom.
Pekne vyzerajúce regulácie sú ako rakovina. Myslím si, že nám neostáva nič iné, ako veriť ľuďom, nechať ich rozhodovať a viesť k zodpovednosti. Nejde o nič objavné, tieto pravidlá existujú za našimi hranicami.
Navrhujem teda priznať, že večnosť slovenského perpetuum mobile je krátka a pre spoločnosť vyčerpávajúca. Radšej sa vráťme k zdravému rozumu a zodpovednosti a nepokračujme v hre na objektívne algoritmy a vzorce tam, kde život pri svojej zložitosti ponúka jednoduché riešenia. Mimochodom, naša posadnutosť detailnými reguláciami akosi nesedí s výsledkami našich škôl v matematike.