Obyčajný stredoeurópsky štát

02.01.2013 22:00

Pri základoch súčasnej Slovenskej republiky stáli v novodobých dejinách tri udalosti. Prvú predstavovalo Slovenské národné povstanie v roku 1944.

Vďaka nemu slovenská štátnosť existovala po druhej svetovej vojne, hoci v oklieštenej podobe tzv. asymetrického modelu štátoprávneho usporiadania. Vznik federácie podmienil zrod inštitúcií, ako aj politických a ekonomických elít pripravených niesť zodpovednosť za budúci nezávislý štát. Súčasná slovenská štátnosť by však nebola možná bez zmien v novembri 1989, ktoré umožnili občanom slobodne formulovať predstavy o budúcnosti svojej krajiny.

Všetky uvedené historické medzníky boli pritom spojené so zápasom o demokraciu. Výzvy demokratizácie spoločnosti a budovania národnej štátnosti teda predstavovali kľúčové otázky počas celého obdobia dejín Slovenska po druhej svetovej vojne a obe otázky v nemalej miere rozdeľovali spoločnosť.

Konsolidácia demokracie

Pod vplyvom sociálnych dôsledkov ekonomickej transformácie v prvej polovici 90. rokov začala veľká časť spoločnosti vhodnosť demokratickej cesty spochybňovať. Rovnako však nová štátnosť nevyvolala všeobecné nadšenie, keď v roku 1992 väčšina preferovala zachovanie nejakej formy spoločnej československej štátnosti.

Úspech demokratických síl nasledoval po tom, čo sa stotožnili s myšlienkou samostatného Slovenska a pochopili, že otázka charakteru politického režimu je v prvom rade záležitosťou samotných občanov. Na druhej strane aj nový štát si postupne získaval svojich priaznivcov až vtedy, keď v ňom zvíťazili demokratické princípy. Táto skúsenosť Slovenska teda potvrdzuje vývoj napr. vo východnom Nemecku, medzivojnovom Rakúsku, ale aj v súčasných postsovietskych republikách, že konsolidácia demokracie môže byť úspešná až po konsolidácii národnej štátnosti, prinajmenšom z hľadiska existencie širokého konsenzu politických elít.

Na rozdiel od minulosti, keď národný štát predstavoval po stránke kultúrnej, ekonomickej i z hľadiska pohybu informácií relatívne uzavretú entitu, slovenská skúsenosť potvrdila, že vlastenectvo sa nedá vynucovať iba ideologickou indoktrináciou a mocenskými prostriedkami, ale v podmienkach informačnej spoločnosti je prijatie národnej štátnosti podmienené úspechom krajiny. Symbolickým medzníkom sa z tohto hľadiska stal vstup krajiny do Európskej únie v roku 2004. Ako potvrdzujú prieskumy Inštitútu pre verejné otázky, práve vtedy podiel tých, čo s odstupom času akceptovali vznik nezávislej SR ako dobrý krok, prevýšil podiel jeho kritikov.

Dôležitým momentom však bolo takisto pochopenie, že nahromadené ekonomické, sociálne a politické problémy Slovenska nie je možné riešiť iba v rámci jeho hraníc. Aj napriek skôr panslavistickým a neliberálnym tradíciám sa slovenská spoločnosť stala jednou z najväčšmi eurooptimistických v celej EÚ. Europeizácia politiky sa aspoň z hľadiska medzinárodných aktivít dotkla všetkých relevantných politických strán bez ohľadu na to, do akej miery sa ich politika v každodennej domácej praxi odlišuje od ich európskych partnerov.

Rast sociálneho napätia

Slovenská politika prechádza obsahovými aj generačnými zmenami. Ak v prvých rokoch nezávislosti dominovali konfliktné línie, týkajúce sa postoja k vlastnej štátnosti alebo charakteru politického režimu, v súčasnosti sa do popredia dostávajú sociálne otázky. Vytvára sa však aj segment libertariánskych voličov, o ktorých sa usilujú jednak radikálni neoliberáli, ale aj zatiaľ nekonsolidovaná občianska ľavica socialistickej alebo zelenej orientácie.

Osobitne voľby v roku 2010 a následne v marci 2012 preukázali postupné slabnutie slovensko-maďarského etnického napätia. Z hľadiska stability štátu a jeho legitimity v očiach významnej časti obyvateľstva mal zásadný význam vstup Strany maďarskej koalície do vlády v roku 1998. V dejinách Slovenska to totiž bolo po prvý raz od roku 1918, keď sa legitímni zástupcovia maďarskej menšiny prihlásili k spoluzodpoved­nosti za osud štátu.

Z hľadiska budúcnosti slovenskej politiky, osudu demokracie i stability štátu bude mať kľúčový význam zvládnutie sociálneho napätia. Reakcie predchádzajúcej pravicovej i súčasnej ľavicovej vlády na štrajky zdravotníkov a učiteľov v podobe zmesi vyhrážok a očierňovania preukazujú, že nepočítali s tým, že slovenskí občania sa začnú správať rovnako ako ich kolegovia vo vyspelých demokratických štátoch.

Narastajúce sociálne rozdiely, ktorých dôsledkom je aj katastrofálna situácia Rómov, vytvárajú predpoklady pre nástup extrémistických populistických síl, ale aj pre novú, dosiaľ podceňovanú hrozbu pre demokraciu, ktorou je vyprázdňovanie jej obsahu oslabovaním verejnej kontroly nad riešením ekonomicko-sociálnych problémov.

Jedným z jej prvkov je aj snaha o obmedzovanie volebného práva napríklad zavádzaním majetkového, vzdelanostného či daňového cenzu. Práve táto hrozba sa stáva čoraz naliehavejšou. Ak v minulosti demokraciu ohrozovala netolerantná väčšina v obavách o svoje privilégiá, v súčasnosti z rovnakých pohnútok túto hrozbu predstavuje agresívna menšina, kontrolujúca materiálne zdroje spoločnosti.

Neoliberálne ekonomické reformy v 90. rokoch prispeli k modernizácii slovenskej ekonomiky, ale novou výzvou je posilnenie domáceho trhu a obnova dôvery občanov v štát. Nie však v štát represívny, ale v štát ako garanta dodržiavania zákonov, ochrany ľudských práv a celkovo kohézie spoločnosti v situácii, keď napríklad vznikajú obce bez alebo iba s minimálnou verejnou dopravou či telefonickým spojením ako enklávy vyčlenené z civilizačného rozvoja.

Dedičstvo a aktuálne výzvy

Slovensko ako mladý štát využilo viacero príležitostí, aby sa odpútalo od záťaže tradícií. Napríklad na rozdiel od Českej republiky jeho legislatíva pozná referendum, hoci celoštátne bolo úspešné iba jedno. Uplatňuje sa model participatívnej demokracie, aj keď len na úrovni Bratislavy. Dosiaľ však platí konštatovanie Ľubomíra Liptáka, podľa ktorého slovenskú politiku významne určujú klientelizmus, korupcia i politická improvizácia, v dôsledku ktorej sa jej obsah mení zo sporu koncepcií na spor názorov.

Rast korupcie a slabosť štátu, fungujúceho ako obslužná agentúra oligarchických skupín, však už nie je len historickým dedičstvom tradičnej slovenskej slabosti pre privilégiá vyplývajúce z moci, ale aj dôsledkom neoliberálnych reforiem. Naopak, ako potvrdzuje správa Transparency International z roku 2012, je príznačná pre všetky štáty visegrádskej skupiny.

Dedičstvo minulosti sa teda prelína s aktuálnymi výzvami. Z tohto hľadiska sa Slovensko po dvadsiatich rokoch svojej existencie stalo štandardnou krajinou stredoeurópskeho regiónu a nie špecifickým prípadom, za aký ho považovali v 90. rokoch minulého storočia. A aj to je úspech.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

Páči sa Vám tento článok? Prosíme, podporte kvalitnú žurnalistiku.

Cieľom denníka Pravda a jeho internetovej verzie je prinášať Vám každý deň aktuálne spravodajstvo. Na to, aby sme pre Vás mohli stále a ešte lepšie pracovať, potrebujeme i Vašu podporu. Ďakujeme Vám za akýkoľvek finančný príspevok.

Podporiť Poslať SMS Predplatiť denník
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku