Slovensko síce patrí medzi štáty s rýchlym tempom hospodárskeho rastu, no sociálne vplyvy tohto procesu zďaleka nie sú jednoznačne pozitívne. Vlády Mikuláša Dzurindu síce stimulovali rast, no dosiahli iba veľmi slabé výsledky v zamestnanosti. V prvom období vykázali obrovský pokles, a hoci neskôr začala zamestnanosť rásť, na konci druhej Dzurindovej vlády ešte stále nedosiahla úroveň, na ktorej bola v posledných rokoch Mečiarovej éry.
Podľa odhadov Štatistického úradu sa po vstupe do EÚ v roku 2004 174-tisíc Slovákov (7,4 % trhu práce) zamestnalo sa v zahraničí. Znižoval sa tým tlak na trhu práce. Takže výsledky Dzurindových vlád sú ešte horšie. Štátne regulácie zamestnanosti určené na zníženie závislosti od sociálneho systému nemohli prispieť k výraznému rastu.
Takže čo zostalo z tatranského tigra? Nestranným pohľadom nevidíme nič iné, ako krajinu s vysokým potenciálom rastu, ktorú v 90. rokoch riadila vláda s nepriateľskou rétorikou voči prílevu priamych zahraničných investícií. V analytických kruhoch sa rozšíril názor, že Mečiarova vláda privatizovala interne, smerom k politickým klientom. Podľa údajov to však nie je jediný spôsob, keďže aj v tomto období sa konštantne zvyšoval prílev priamych zahraničných investícií.
Potom sa začala dvojročná, nevysvetliteľná stagnácia na začiatku Dzurindovej éry. Nemohla byť spôsobená poklesom investičných tokov. Rast od roku 2000 sa vrátil na úroveň predchádzajúceho obdobia (4 – 6 %). V nasledujúcom období štát viedla vláda otvorená priamym investíciám a navyše sa Slovensko stalo učebnicovým príkladom konkurencieschopnej krajiny závislej od priamych zahraničných investícií.
Nie je však ničím iným ako priemernou postsocialistickou krajinou s vysokou rýchlosťou rastu (o 3 – 4 % rýchlejšie ako západná Európa), s dvoma veľmi zlými rokmi z hľadiska rastu a troma vynikajúcimi. V druhom prípade pod vedením vlády, ktorej postoj k priamym zahraničným investíciám bol veľmi pozitívny. Výsledok prvej Dzurindovej vlády teda nie je nič iné ako privatizácia slovenského hospodárstva, transformácia a racionalizácia.
To na isté obdobie prinieslo zníženie objemu výroby a neskôr sa ešte posilnila dôvera investorov, keď vláda začala presadzovať privatizáciu a politiku otvorenosti smerom von. Nechala tak za sebou katastrofálne dedičstvo Mečiarovho obdobia. Je možné, že sa stalo presne iba toto, ale nie je to nič iné ako oneskorené oživenie hospodárstva po oneskorenej racionalizácii. A to jedno volebné obdobie po podobnej transformácii v Maďarsku.
Daňový systém mohol pridať ďalší impulz k už aj tak odštartovanému rastu, ale rozhodne nebol jeho dôvodom. Musíme spomenúť, že investície prichádzajúce v rokoch po daňovej reforme si našli primeranú pracovnú silu na Slovensku, keďže hospodárska transformácia práve v predchádzajúcich rokoch uvoľnila výrazné masy.
Podstatná debata je aj o tom, aký vplyv mal na životnú úroveň Slovákov fenomén tatranského tigra. Už sme spomenuli, ako obdobie Dzurindu prinieslo pokles zamestnanosti, takže to negatívne ovplyvnilo životnú úroveň obyvateľstva ako celku. Nepretržitý rast hospodárstva taktiež neznamená automatické zlepšenie životnej úrovne, teda obohacovanie krajiny. Vyprodukovaný príjem sa rozdelí medzi príjmy domácností, daňové príjmy vlády a zisky firiem. Reálne fiškálne príjmy vykazujú premenlivý obraz, nie jednoznačne pozitívny.
Rast produktivity spôsobený nadnárodnými firmami nespôsobil podobný rast miezd. Tie slovenské sú v medzinárodnom porovnaní extrémne nízke. Hodinová hrubá mzda je len polovičná v porovnaní so Slovinskom – krajinou s rovnakou produktivitou. Rast hospodárstva a jeho vplyv na životnú úroveň obyvateľstva je teda otázny.
Často počuť predpoklad, že v prípade optimálnej (nízkej) daňovej sadzby bude vyššia ochota platiť dane (hypotéza Lafferovej krivky). Ak by zjednotená daňová sadzba mala taký vplyv, mohli by sme očakávať, že vládne príjmy zostanú prinajhoršom na rovnakej úrovni. Na Slovensku však k tomu nedošlo: základom daňovej reformy bol zmenšujúci sa štát. To ukazuje aj pokles celkových daňových príjmov z 37 % HDP v roku 1998 na 30 % v roku 2006.
Ako to uznal aj sám expremiér Dzurinda, tatranský tiger by potreboval zvýšiť mieru pridanej hodnoty. Otázkou však je, ako by chcel zvýšiť mieru pridanej hodnoty pracovnej sily. Podľa údajov Eurostatu v 2002 Slovensko pre nízku mieru prerozdeľovania minulo iba 3,6 % z HDP na vzdelávanie. V celej Európskej únii investovalo do vzdelávania menej len Grécko. Dánsko, naopak, z viacnásobne vyššieho HDP v tom istom roku vynaložilo na vzdelávanie 7,7 %. Tatranský tiger je unavený a potrebuje nový vietor.
Rozšírená verzia článku vychádza na blogu Kritická ekonómia