Pápež by mal mať rád všetkých

Mnohí od nástupcu Benedikta XVI. očakávajú, že bude najmä schopným administrátorom rímskej kúrie. Správa inštitucionálnych záležitostí je nepochybne dôležitá, ale nároky, ktoré kladie katolícke učenie na hlavu cirkvi, siahajú oveľa ďalej.

06.03.2013 22:00
debata (1)

V nadväznosti na Kristove slová Petrovi má byť pastierom celého stáda vo vzťahu k veriacim a rybárom ľudí vo vzťahu k neveriacim. Nový pápež bude mať šancu uplatňovať univerzalitu svojho poslania celkom naplno.

Náročné poslanie i povolanie

Samotné prekvapujúce odstúpenie Benedikta XVI. môže navzdory niektorým komentárom pápežský úrad skôr posilniť. Pri zdôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že nemá dostatok síl na vedenie katolíckej cirkvi a ohlasovanie evanjelia v dnešnom rýchlo sa meniacom svete, ktorý je zmietaný mnohými otázkami o podstate viery.

Samozrejme, Benedikt nie je prvým rímskym biskupom, ktorý sa dožil vysokého veku. No jeho predchodcovia si mohli pomerne ľahko dovoliť riešiť ubúdanie síl redukovaním svojich aktivít. V dnešnej mediálnej dobe to také jednoduché nie je. Státisíce mladých katolíkov rátajú s účasťou Svätého otca na Svetových dňoch mládeže, ktoré sa budú napríklad v tomto roku konať v Brazílii.

Od pápeža sa očakávajú i pravidelné pastoračné cesty do rozličných krajín sveta, týždenné generálne audiencie pre pútnikov v Ríme, ako aj špeciálne audiencie pre členov rôznych asociácií, hnutí a združení. Neúčasť najvyššieho veľkňaza na zaužívanej slávnostnej omši v jeden z dôležitých sviatkov by bola sklamaním nielen pre tisíce pútnikov v Ríme, ale aj pre milióny televíznych divákov.

Sila a lesk Ríma

Akcelerácia aktivít pápežstvu nepochybne priniesla upevnenie jeho vplyvu do vnútra katolíckej cirkvi, ako aj sily jeho hlasu navonok. Sotva niekedy v minulosti mohli veriaci tak dobre poznať svojho pápeža a vybudovať si k nemu taký vrúcny vzťah, ako je to dnes, keď Svätý otec v určitom zmysle slova vykonáva úlohu farára celého sveta. Aj mnohí neveriaci si dnes tvoria obraz o kresťanstve či dokonca o náboženstve ako takom práve na základe slov a činov rímskeho pápeža.

Benediktovo vzdanie sa úradu sa právom označuje za gesto pokory. Uznal ním, že jeho charizma je iná ako Jána Pavla II., ktorého samotná (v posledných rokoch často tichá) prítomnosť dokázala elektrizovať davy. Jeho odstúpenie však možno chápať aj ako rozhodnutie v prospech silného pápežstva.

Svojím gestom dal najavo, že by nemalo ustupovať z pozícií, ktoré v posledných desaťročiach nadobudlo, že poslaním pápeža je zásadným spôsobom podporovať duchovný život každého katolíka a tiež, že Rím nemusí prenášať svoje súčasné úlohy na národné biskupské konferencie, ale má byť ich lídrom a ochrancom.

To, že si odstupujúci pápež dal záležať na dôstojnosti procesu svojho odchodu a vedome sa rozhodol nevrátiť sa do „súkromného života“, jeho nástupcovi umožní, aby udržal auru posvätnosti svojho úradu, podobne ako ju Ján Pavol II. dokázal zachovať pri takých novotách, akými boli vstup do mediálneho priestoru či počiatok častých misijných ciest.

Globálna cirkev

Nový pápež by mal nadviazať na toto dedičstvo a upevňovať ho nie v záujme akýchsi samoúčelných mocenských pozícií, ale v záujme efektivity svojej služby pre cirkev a svet. Existencia silného centra totiž katolíckej cirkvi umožňuje vytvárať skutočné spoločenstvo naprieč hranicami štátov a kontinentov a pôsobiť aj ako jednotiaci prvok medzi obyvateľmi rozvinutých a rozvojových krajín.

Samotnej cirkvi prináša nielen garanciu vnútornej jednoty, ale tiež postavenie „globálneho hráča“. Katolícki veriaci navyše môžu v univerzálnom charaktere svojej cirkvi vidieť jeden z Božích nástrojov na ochranu pred pokušením prispôsobiť Kristovu náuku požiadavkám aktuálnej verejnej mienky. Mnohé západné protestantské cirkvi nedokázali tomuto pokušeniu odolať a od nasledovania ducha doby ich neodradil ani odpor ich partnerských cirkví v tradičnejšie zmýšľajúcich afrických a ázijských štátoch.

Inštitucionálne celosvetovo jednotnej katolíckej cirkvi musí byť zrejmé, že všetkým vyhovieť nemôže a múdrejšie, ako riskovať rozpad experimentovaním jedným alebo druhým smerom, je držať sa pôvodného kresťanského učenia.

Pozornosť rozvojovým krajinám Nech bude nový pápež pochádzať odkiaľkoľvek, jeho pozornosť bude vo zvyšujúcej sa miere iste patriť aj mimoeurópskym krajinám. Dá sa očakávať, že bude pokračovať internacionalizácia kardinálskeho zboru a rímskej kúrie. Pápež tiež bude musieť ukázať, že venuje pozornosť špecifickým problémom cirkvi v Afrike, Ázii a Latinskej Amerike a že v súlade s princípom kolegiality prihliada na podnety a oprávnené žiadosti tamojších biskupov pri prijímaní svojich rozhodnutí.

Dôležitou úlohou bude ďalšie posilňovanie spolupatričnosti západných katolíkov s ich súvercami, ktorí žijú v tzv. treťom svete v chudobe a často i v prenasledovaní. Povinnosťou pápeža je hovoriť ku každému človeku, kdekoľvek žije, akýkoľvek je jeho duchovný život a akýkoľvek má vzťah ku katolíckej viere.

Už svätý Augustín prízvukoval, že biskup má utešovať sklesnutých, vyučovať nevzdelaných, oživovať ťažkopádnych, povzbudzovať dobrých a znášať zlých. Aby však nový rímsky biskup dobre uskutočňoval svoje poslanie, bude sa musieť usilovať splniť najmä tú úlohu, o ktorej Augustín naznačil, že je zo všetkých najdôležitejšia i najťažšia: milovať všetkých.

© Autorské práva vyhradené

1 debata chyba