S ním a jeho ODS neskôr predseda ČSSD Zeman uzavrel tzv. opozičnú zmluvu, ktorá rozdelila moc politickú aj ekonomickú medzi dve najväčšie strany. V úlohe premiéra prekvapil odvážnym odštátnením bánk i rozvinutím temnej siete klientelistických väzieb.
Kým Zeman s Klausom stáli na čele silných politických strán, skúšali posilniť ich moc, a to aj zmenou volebnej legislatívy. Dnes, keď žiadnu silnú stranu za sebou Miloš Zeman nemá (jeho SPOZA bude rada, keď prenikne do Snemovne), pracuje na rozbití straníckeho spektra a povýšení prezidentského úradu.
Už krátko po nástupe do funkcie sucho konštatoval, že podľa extenzívneho výkladu ústavy môže odvolať premiéra Nečasa. Neurobil tak vraj len preto, že si to neželal šéf opozičnej sociálnej demokracie Sobotka. V napínaní právomocí zverených hlave štátu pokračoval, keď sa ujal proti vôli ministra zahraničných vecí presadzovať za veľvyslankyňu v Bratislave Liviu Klausovú, alebo keď odmietal vymenovať za profesora literárneho historika, ale zároveň aj geja aktivistu Martina Putnu.
Zatiaľ najväčší krajec si Zeman odkrojil po Nečasovom páde vymenovaním premiéra Jiřího Rusnoka. Ústava mu pri výbere ministerského predsedu ruky nezväzuje. Toho však do tridsiatich dní od vymenovania vlády čaká hlasovanie snemovne o dôvere. Na to stačí nadpolovičná väčšina prítomných poslancov. Ak ju získa, v pokoji zrejme dovládne do riadneho volebného termínu v máji 2014. V opačnom prípade by mal prezident vybrať premiéra nového. Ponúkajú sa Bohuslav Sobotka, predseda ČSSD, ktorá bola vo voľbách 2010 prvá, aj podpredsedníčka ODS Miroslava Němcová, ktorá vraj má za sebou väčšinu 101 pravicových poslancov.
Zeman však môže nechať Rusnoka vládnuť ďalej v demisii a odvolávať sa na podobný ťah bývalého prezidenta Klausa s prvým kabinetom Mirka Topolánka, ktorý v demisii spravoval krajinu štyri mesiace. Alebo Zeman skúsi šťastie s iným „úradníckym“ premiérom?
Problém je v tom, že Miloš Zeman avizoval, že chce meniť „ústavné zvyklosti", keď už nemá silu prinútiť zákonodarcov k zmene celej ústavy. Ide o predstavu naivnú: k zmene „ústavných zvyklostí“ je potrebná ochota ďalších politických aktérov. Zeman to však môže skúšať. K tomu sa mu bude hodiť atomizované stranícke spektrum. ODS je v troskách už dnes a na oslabení ČSSD prezident spolu s „piatou kolónou“ vnútri sociálnej demokracie pracuje.
Keď budú strany neduživé, rozhádané, so slabou priazňou voličov, vzrastie autorita prezidenta. Miloš Zeman by bezpochyby aj po voľbách chcel hovoriť do toho, kto s kým bude vládnuť a ktoré osoby obsadia ministerské kreslá. Z minulosti vieme, že vedľa úradníckych vlád sú mu blízke aj dohody uzatvorené medzi protiľahlými politickými pólmi, do hry by určite rád zapojil aj svoju SPOZA.
V spolupráci s vládou, ktorá mu pôjde po ruke, sa určite pokúsi presadiť časť ambiciózneho programu, s ktorým išiel do priamej prezidentské voľby (o ktorú opiera svoju legitimitu), vrátane volebnej reformy. Na rozdiel od roku 2000, keď chcel strany posilňovať, teraz odporúča stavať predovšetkým na konkrétne osobnosti na kandidačných listinách. Páči sa mu tzv. panašovanie, keď ľudia môžu naraz voliť osobnosti z rôznych, vzájomne si konkurujúcich kandidátok.
Na konci Zemanovho snaženia sa črtá poloprezidentský systém, v ktorom prezident riadi vládu. Cesta je to dlhá, ale nie vylúčená. Pokiaľ na ňu stranícki politici neodpovedia príklonom ku kancelárskemu systému známemu z NSR, budeme expandovaniu Miloša Zemana prihliadať aj naďalej.