U nás putovali do väzby bývalí poslanci, šéfka kabinetu Petra Nečasa, vojenskí dôstojníci. Písalo sa niečo v tom zmysle, že takéto zatýkanie by na Slovensku nebolo možné, pretože by sa všetko ututlalo. Česká republika bola vydávaná za určitý vzor. Po štyridsiatich dňoch a na základe udalostí posledných troch štyroch dní môžeme rekapitulovať. Zatiaľ to nevyzerá úplne dobre.
Sobotňajšie vydanie jedného českého denníka prinieslo titulok: Všetci na slobode. Súd prepustil všetkých zmienených aktérov z väzby na slobodu, tým sa však ich stíhanie nekončí. Napriek tomu zavládli určité pochybnosti, neznamená to koniec úsilia štátnych zástupcov a polície? Stalo sa však ešte niečo podstatnejšie. Najvyšší súd na základe článku 27 odseku 2 Ústavy ČR, ktorý nám hovorí, že „za prejavy vykonané v Poslaneckej snemovni alebo Senáte alebo ich orgánoch nemožno poslanca alebo senátora trestne stíhať", nariadil prepustenie exposlancov z väzby. Zdôvodnil to tým, že na ich správanie sa vzťahuje poslanecká imunita. Prevažná väčšina právnikov sa zhoduje v tom, že sudcovia Najvyššieho súdu zle interpretovali tento článok, pridali sa k nim aj niektorí politici, ktorí stáli pri prijímaní ústavy v roku 1992. Zmyslom ústavy bolo v tomto smere chrániť poslancov a senátorov pri výkone ich mandátu, no nie všetky činy spojené s ich pôsobením.
Iste, o uznesení sudcov Najvyššieho súdu sa povedú dlhé polemiky, je však potrebné vziať do úvahy to, aká klíma je v Českej republike, aká dôvera v politiku. Nejde o to hľadať obetných baránkov, ale predovšetkým sudcovia by si mali uvedomiť, že medzi ľuďmi musí existovať rovnosť. Ako je možné, že aktérov toho istého prípadu rozdelíme na tých s imunitou a na tých bez nej? Ako asi vnímajú občania rozdeľovanie osôb do dvoch kategórií? Najhoršie, s čím sa občania v postkomunistických štátoch stretávajú, sú prípady bez konca. Nedostatok dôkazov, nedokázaný úmysel, amnestie, zásah vyšších súdnych inštancií atď.
Udalosti, ktoré sa stali v Českej republike pred štyridsiatimi dňami, nie sú možno ani v polčase. Výroky prokurátorov a elitných policajtov svedčia o tom, že ich vôľa dotiahnuť vyšetrovanie do konca, tu je. A stále čakáme na neobjasnené veci, napríklad bolo zhabané obrovské množstvo zlata, desiatky miliónov korún, vykonali sa domové prehliadky atď. Medzi politickou časťou a zrejme touto kriminálnou existujú podľa vyšetrovateľov určité súvislosti. Uvidíme.
Bývalý premiér Nečas a jeho blízki začali protiofenzívu, cieľom ktorej je, samozrejme Ivo Ištvan, vrchný štátny zástupca z Olomouca. Nečas všetko označil za Ištvangate, za experiment. „Vykonáva ich na živých ľuďoch, to nie sú pokusné zvieratá. Táto krajina nie je právnický experiment.“ Ištvan podľa expremiéra priviedol Česko za hranicu politickej krízy a na hranu ústavnej krízy. „Dokonca kríza právneho štátu.“ Tlak na štátneho zástupcu sa bude stupňovať, verme však, že u nás nezvíťazia rýdzo politické princípy, ale že politika bude vychádzať z ústavnosti.
Ak by aj toto úsilie justície v boji proti korupcii a klientelizmu skrachovalo, zanechá to na všetkých frontoch poriadne šrámy. A navyše sa začnú objavovať pochybnosti typu: ako je možné, že ochrannú ruku nad celou situáciou drží prezident Zeman a jeho ministerka spravodlivosti v Rusnokovej vláde? Neslúžilo všetko nakoniec skutočne len na to, aby bol odstránený Nečasov nepopulárny kabinet? Otázok je teda viac než dosť, hádam na konci príbehu budeme môcť povedať, že obdobie postkomunizmu je už za nami.