Tí prví, trocha pokrokoví, jasali a tešili sa. Tí konzervatívni mali mierne obavy. A tí najpokrokovejší boli sklamaní. Ja sa pomaly, ale isto presúvam z prvej skupiny do tretej. Na jednej strane František vyhlasuje najrevolučnejšieho pápeža všetkých čias Jána XXIII. za svätého a vzápätí definitívne zmetie zo stola kauzu Róbert Bezák. Tesne predtým sa v tzv. Encyklike štyroch rúk priateľsky objíma so svojím predchodcom a neochvejne zdieľa jeho konzervatívne, skôr mimočasové ako realistické názory. A tak nečudo, že sa prípad slovenského arcibiskupa opäť nerieši.
Františkom podpísaná prvá encyklika Lumen fidei (Svetlo viery) pripomína skôr slohovú prácu teoreticky viac podkutého žiaka, Benedikta XVI., ku ktorej pripísal svoje poznámky ten menej zdatný, aspoň na tých miestach, kde spolužiakovi čo-to rozumel.
„V bratstve v Kristovi preberiem jeho (Ratzingerovu) cennú prácu a doplním text niekoľkými ďalšími príspevkami,“ hovorí František otvorene. Veľmi múdro si Františka prestarnuté konkláve vybralo: navonok filantrop a bojovník proti bohatstvu, čo v dnes letí, ale interne ovládateľný, čo zasa pomôže dožiť Ratzingerovi a ostatným „hardlajnerom“.
Škoda, že na Slovensku, kde Bezák konečne rozvíril hladinu stojatých vôd, zaniklo jeho volanie v kúdole prachu, sfúknutého z tisícročných kníh stredoveku. Je veľmi reálne, že sa raz i Bezák môže stať pápežom. Ale to už nebude Slovák, ale Nemec alebo Američan. Zasa by sme vďaka neoblomným zástancom pokory a úcty stratili čosi, čo by Slovensko vytiahlo z čiernej diery religiózneho zadubenia.
Taliansky denník Corriere della Sera vyrátal presne, že z celého textu Lumen fidei, pozostávajúceho z osemdesiatich stránok, iba osem patrí Františkovi. Dokonca sa dajú v Ratzingerovom diele rozoznať izolované Františkove vety, o ktoré sa pravidelne opiera vo svojich príhovoroch. V podstate je však jedno, kto čo napísal. Tak ako podotýka nemecký arcibiskup Gerhard Ludwig Müller: „Nie je to žiaden patchwork, ale jednota… Autorom diela je František, ten ho aj podpísal. Inak to ani nemôže byť. Nakoniec – existuje len jeden pápež.“ A hotovo.
Mňa však udivuje celkový obsah a zameranie tejto encykliky. Prečo sa pápež zaoberá základnou otázkou veriaceho, jeho vierou. Zvláštnosťou je, že dielo je určené vyslovene veriacim v Krista, ako sa v oslovení uvádza, na rozdiel od predchádzajúcich prác podobného typu, ktoré boli adresované všetkým ľuďom dobrej vôle.
Ako to, že veriacim, ktorí skutočne veria, treba znova a znova pripomínať a pritom sa odpútavať a vytvárať určitú nadradenú kastu kresťanstva? Nie je to v dnešnej dobe aj tak trocha nebezpečné? Niekedy priam stredoveko a inkvizítorsky znie veta, ktorú môžeme v encyklike čítať: „Viera nás učí sprostredkovať spravodlivé formy vládnutia a pritom priznať, že autorita pochádza od Boha.“
Páter Bernd Hagenkord, vedúci nemeckej redakcie rádia Vatikán, pomerne nešikovne pripomína: „Vstupnou myšlienkou či červenou niťou je, že sa kompletná realita dá vidieť iba vierou a že vierou sa dajú objasniť i tie veci, kam sa čistý rozum nedostane.“ Táto veta sa dá celkom jasne vysvetliť aj opačne, že totiž viera vždy alibisticky zaskakuje tam, kde už, alebo lepšie povedané ešte, rozum nesiaha. Nechtiac tak viac-menej nahral večnému nútenému kompromisu, ktorý uzatvára viera a poznanie.
Cirkev sa očividne zaoberá opäť sama sebou. Vyhraňuje sa a utieka sa do teoretizovania, namiesto toho, aby sa venovala otázkam súčasnosti. Prízvukuje veriacim nielen samozrejmosť, že majú veriť, ale aj spôsob, ako dôrazne majú veriť. Pritom sama ustupuje od svojich princípov (ako nakoniec doteraz vždy v histórii). V poslednom čase napríklad museli byť na vyhlásenie človeka za svätého dva dokázateľné zázraky. Jána XXIII. však vyhlásia napriek tomu, že sa mu pripisuje iba jeden zázrak. Ale to je tak v poriadku, myslím si. „Il papa buono“ bol priveľký realista na to, aby si potrpel na zázraky.
Viacerí, veriaci i ateisti, sa právom pýtajú, či pápež František zredukuje komplikovanosť a preduchovnenosť spôsobov a počínaní cirkvi alebo sa nechá zmiasť dávno zabehnutým symbolom kňaza, ktorý prísnym pohľadom hľadí na veriaceho spoza žiarivej monštrancie.
Som v tomto smere skeptický. Napriek tomu, že sa už avizovala téma ďalšej encykliky pápeža, ktorou by mali byť otázky ekológie. Bojím sa však, že sa i táto, v každom prípade aktuálna téma rozplynie v klasickej náboženskej frazeológii, vzdialenej bežnému človeku. Veď predsa jemu bol v prvom rade určený Ježišov odkaz rovnosti a pokory v jeho ľudskosti: „To, čo ja dokážem, dokážete i vy a ešte omnoho viac.“