Okrem kritiky však vyvolala aj prekvapenie a zdesenie. V akom svete to žijeme, keď trestajú obeť? Nik sa nezaoberal faktom, že podľa zákonov platných v Spojených arabských emirátoch vinná naozaj bola a trest bol celkom primeraný. Ani sa tým zaoberať nikto nemá, ľudské práva a medzinárodné zmluvy sú totiž nadradené lokálnej legislatíve.
V stredu americký vojenský tribunál odsúdil Bradleyho Manninga za dvadsať najrôznejších zločinov, z ktorých názvy viacerých sú také komplikované, že by samotné zabrali rozsah tohto textu. Prečo by sme sa však mali zaoberať lokálnou, americkou, vojenskou, legislatívou, keď vieme, čo vojak Manning spravil?
Na základe princípov z Norimbergu je totiž úplne nevinný. Jednotliví občania sú podľa nich povinní porušiť domáce zákony, aby predišli zločinom proti mieru a ľudskosti. Jednotlivcov jasne zaväzujú nadnárodné povinnosti, ktoré presahujú ich národnú povinnosť poslušnosti. Aspoň tak to aj USA ako jeden z víťazov druhej svetovej vojny tvrdili a na základe toho odsúdili desiatky nacistických zločincov, ktorí konali na základe rozkazov a v zmysle platnej legislatívy.
Prípad Bradleyho Manninga je však ukážkou úpadku vlády práva v USA aj v iných smeroch. Vyše roka ho držali nahého v samotke s veľkosťou skrine a bez okna. Zaobchádzanie s ním bolo také kruté a nezmyselné, že na protest odstúpil aj zástupca ministerky zahraničných vecí Hillary Clintonovej Philip J. Crowley. Špeciálny spravodajca OSN podmienky jeho väzby označil ako „rovnajúce sa mučeniu“. Obžaloba na druhej strane dodnes nedokázala nájsť jediný jednoznačný prípad, keď by informácie, ktoré Manning poskytol WikiLeaks, niekoho ohrozili alebo by poškodili Spojeným štátom.
Nespravodlivosť však nie je jediným a ani najpodstatnejším výstupom tohto politického monsterprocesu. Kontraproduktívnosť celej kauzy sa jasne ukázala prípadom iného „whistleblowera“, Edwarda Snowdena. Ten poskytol verejnosti ešte utajovanejšie informácie ako Manning, ktorým sa podľa vlastných slov motivoval. Ako povedal tretí prominentný na úteku pred americkou „spravodlivosťou“ Julian Assange: „Odvaha je nákazlivá“ a keď sa spustí lavína, už sa nedá zastaviť.
Nevyhnutne sa teda natíska otázka, čo politické a vojenské vedenie USA týmto postupom sleduje. Fakt, že tak ničia posledné zvyšky dobrého mena a dôvery v Spojené štáty vo svete, pre nich na základe predošlých skúseností asi veľa neznamená, ale absencia obyčajného utilitaristického kalkulu musí udiviť aj najväčšieho cynika.
Stratili už vo Washingtone úplne kontakt s realitou, sú hluchí a slepí voči slabnúcej podpore obyvateľstva, ktoré spočiatku vďaka vlasteneckej karte vojaka Manninga skutočne považovalo za zradcu? Zaslepil ich strach z ďalších odhalení tak, že im vytvárajú úrodnú pôdu? Alebo majú pravdu tí, čo tvrdia, že USA ako veľmoc sú na prudkom úpadku, nielen ekonomickom a vojenskom voči Číne a Rusku, ale i civilizačnom voči Európe?
História, tá ktorej sa ešte dožijeme, nám na to odpovie. Jedna vec však ostáva istá: krajina, ktorá na presadenie štátnych záujmov musí voči vlastným občanom a členom armády používať metódy, s akými len relatívne nedávno začala z čistej frustrácie pristupovať k teroristom a „nepriateľským bojovníkom“, stráca veľa. Stráca schopnosť získavať spojencov a stúpencov, na ktorých sa dá spoľahnúť, pretože ich nemotivuje iba strach alebo zištnosť. So stratou úcty k spravodlivosti a rešpektu voči ľudským právam Spojené štáty nevyhnutne stratia aj schopnosť vytvárať vízie hodné nasledovania.