Existuje tu aj ideologická stránka problému, podľa ktorej verejný sektor nie je schopný podnikať so ziskom. Ide o zaujímavý postoj, ak si uvedomíme, že Nemecko sa stalo po druhej svetovej vojne európskou veľmocou vďaka štátnym zásahom do ekonomiky.
Jedným z mýtov súčasnej krízy je, že iniciatívou Európskej únie je zmeniť štruktúru gréckeho verejného sektora. V Bruseli však nie sú slepí, vidia, že už tri roky sa nič podstatné nezmenilo. Napríklad neboli sme schopní vytvoriť ani len plán zmeny infraštruktúry aténskeho letiska. To, čo ich zaujíma, je znížiť schodok gréckej ekonomiky, aby dostali aspoň nejaké peniaze späť a aby nám už nemuseli v blízkej budúcnosti požičiavať.
Ďalším mýtom sú cudzie peniaze, ktoré vraj k nám poprúdia. Pravda je, že cudzinci sa zaujímajú len o turizmus, energiu a verejné statky. Aj to iba o bezprostredné investície. Nie o dlhodobé, lebo Grécko má malý trh a jeho geopolitický priestor ešte nie je stabilný.
Z jedného extrému prechádzame do druhého. Ešte nedávno sme všetko očakávali od štátu, počnúc tým, že naše deti snívali o teplom miestečku v štátnej správe. Teraz sme prešli do druhej krajnosti. Považujeme za jediné správne tvrdenie: čím menej štátu, tým lepšie, lebo od štátu vraj nemôžeme nič dobré očakávať. V dnešnej absurdnej situácii ťažko prekonávame predsudky. Preto nie sme schopní vidieť ďalej od nosa a ísť za príkladom krajín, v ktorých súkromný sektor produkuje inovácie meniace budúcnosť.
Čo je lepšie ako príklad Spojených štátov, ktoré nám dali počítače, internet, moderné lieky, nanotechnológiu, inteligentné telefóny? Ak sa lepšie pozrieme na proces, ktorý zrodil tieto objavy, uvidíme, že sa za nimi skrýva tá či oná forma účasti federálnej vlády. Napríklad v oblasti liekov, v ktorej si USA udržujú obrovský náskok, sa síce 67 percent výskumu investuje zo súkromných zdrojov, no zvyšok, ten základ, na ktorom sa farmaceutický priemysel rozvíja, financuje vláda a štátne univerzity. Pravda, 95 percent zisku smeruje do rúk súkromníkov.
Pri informatike a internete sú fakty ešte zaujímavejšie. Počas druhej svetovej vojny, keď sa ekonomika riadila centrálne, založili rad verejných inštitúcií, aby sa urýchlil technologický rozvoj. Vďaka projektu Manhattan, ktorý stvoril atómovú bombu, sa vytvorili prvé užitočné počítače a agentúra NASA.
Keď roku 1957 Sovietsky zväz vypustil prvý Sputnik, spanikáril Ameriku. A to viedlo k založeniu Agentúry pre výskum pokročilých obranných projektov (DARPA). Cieľom bolo, aby úctyhodná verejná suma prúdila na výskum programov bez bezprostredného aplikačného úžitku, na tzv. hluché či hlúpe myšlienky, ktorým trvalo aj dvadsať rokov, kým sa uplatnili v praxi. Žiadny súkromný podnik by nedal hotovosť na také riskantné a dlhodobé záležitosti.
Roku 1962 DARPA investovala do jednej svojej odbočky, ktorá o pätnásť rokov navrhla osobné počítače. Kľúčom k úspechu bol spôsob, akým táto verejná inštitúcia podporovala nielen jednotlivých výskumníkov, ale aj celé oddelenia, napríklad na Univerzite južnej Kalifornie. Umožnila vynález a produkciu mikročipov.
Ani prvý počítač Apple z roku 1978, ani rozvoj Sillicon Valley sa neuskutočnili bez systematických, každoročných dotácií amerického štátu. Podobné verejné investície prúdili aj do oblasti nanotechnológií.
Vo vedomí bežného západného občana nedefilujú tieto verejné investície v špičkových rezortoch ako štátne. Ľudia si myslia, že sa to všetko deje vďaka súkromným iniciatívam a verejný sektor ich iba brzdí. Kto však vie, že algoritmus Google vznikol vďaka financovaniu americkou federálnou vládou prostredníctvom National Science Fundation?
V Európe sa vyčerpávame v neplodnej diskusii o tom, nakoľko má štát svojou politikou podporovať ekonomické aktivity, špeciálne počas krízy. Zavalení v tejto debate považujeme za samozrejmé, že súkromný sektor podporí rast produktivity, inovácie a výskum viac ako štát. Pritom zabúdame, že na celom svete, nielen v USA, štát zohráva kľúčovú úlohu pri zavádzaní nových technológií a tie potom vytvárajú celé odvetvia, v ktorých podnikajú súkromné firmy.
Poviete si, grécky štát je neúspešný a skrachovaný, ako môže uniesť takúto ťarchu? A bude to pravda, nemôže. Ale v konečnom dôsledku ani španielsky, taliansky či írsky štát čosi také neunesie. Aké je potom riešenie, keď súkromný sektor nevyplní toto vákuum? V Európe môžu zohrať túto úlohu dve inštitúcie: Európska banka investícií a Európska pokladnica investícií.