Vtedy sme očakávali zmenu k lepšiemu. Či už sme verili v neurčitý socializmus s ľudskou tvárou, čo bolo vlastne akési podobenstvo o budúcom reformovanom režime pod vládou tej istej komunistickej strany, alebo sme nerealisticky očakávali naozaj hlbšie zmeny, smerujúce k zásadnej politickej a spoločenskej premene republiky. No toho sa zľakli všetci skalopevní boľševici v zahraničí (Leonid I. Brežnev, Władysław Gomułka, Walter Ulbricht atď.) a ich verní spojenci u nás doma (Vasil Biľak, Alois Indra, Karel Hoffmann atď.), ktorí sa na nočnom prepade a okupácii našej krajiny podieľali.
Dodnes počuť slová o zmarenej nádeji, no v súvislosti s augustovou intervenciou mali by sme sa po toľkých rokoch dôkladnejšie zamyslieť aj nad zámermi a reálnymi krokmi vedúcich osobností jarného obrodného procesu na čele s Alexandrom Dubčekom.
Prvý tajomník KSČ a celé stranícke vedenie boli predsa už od februára 1968 informovaní o rastúcej nedôvere nielen sovietskych, ale aj východonemeckých a poľských straníckych činovníkov k politickému vývinu v Československu. Navyše všetci členovia Predsedníctva ÚV KSČ, osobitne tí starší z nich (František Kriegel, Josef Smrkovský), veľmi dôverne poznali charakter a mechanizmy sovietskeho režimu. Preto si nemohli robiť po predchádzajúcich vojensko-mocenských zásahoch v Berlíne, vo Varšave a v Budapešti ilúzie o ústretovosti či umiernenosti jeho predstaviteľov. Ak predsa len pozabudli na charakter, fungovanie a hranice tolerantnosti v rámci komunistického režimu a sovietskeho bloku, čoraz intenzívnejšie im to „bratskí súdruhovia" pripomínali najneskôr od marcového rokovania šiestich komunistických strán v Drážďanoch.
Som presvedčený, že členovia straníckeho a vládneho vedenia si nepochybne uvedomovali vážnosť situácie, o čom svedčia napríklad svedectvá o rozhovoroch sovietskej a našej delegácie začiatkom mája 1968 v Moskve. Takisto vedeli, že okrem platonickej morálnej podpory nemôže Československo v ére rozdeleného sveta počítať v prípade sovietskej invázie s konkrétnymi krokmi Západu.
V zásade však neurobili (nemohli, nechceli, či nevedeli urobiť) nič účinné na stlmenie skvelého obrodného „žúru“, ktorý s takým oduševnením prežívala veľká väčšina spoločnosti. Taký postoj je psychologicky aj politicky pochopiteľný. Politici, ktorí uvoľnili stavidlá dovtedy v totalitnom režime nepoznanej slobody, mohli ju len ťažko, ak vôbec, obmedziť, či dokonca zastaviť obrodný proces. Aj preto boli jarnými udalosťami skôr vlečení bezradne sľubujúc sovietskemu vedeniu po každom jeho varovaní čosi, čo nemohli splniť. A Moskva so štyrmi satelitmi sa podľa toho zariadila. To sme pocítili v noci z 20. na 21. augusta. Aj preto znel nepresvedčivo Dubčekov nárek nad tým, čo len mu to tí sovietski súdruhovia urobili…
Akokoľvek, „víťazný socializmus“ v sovietskom bloku sa koncom roku 1989 prudkým tempom sám nasmeroval do krachu a dnes je aj československá jar 1968 s jej tragickým záverom sotva viac než jedným z neúspešných pokusov o reformovanie leninsko-stalinského spoločenského systému, v závere nazývaného „reálnym socializmom“.
Tento reformný neúspech sa totiž následne zopakoval v Poľsku aj v samotnom Sovietskom zväze – až do trpkého a zaslúženého konca boľševického režimu na starom kontinente.