Nadpis ide sem… =====Dinga opakuje axiómu, že „zvyšovanie minimálnej mzdy zvyšuje zamestnávateľom mzdové náklady. Nič viac. Spochybňovať ju preto nemôžu ani odborníci, na ktorých sa Špáni odvoláva. Sporiť sa možno akurát o následkoch, ktoré z tejto axiómy vyplývajú“.
Toto tvrdenie naozaj nemožno poprieť, rovnako ako nemožno poprieť, že sa rovnako zvyšujú vinou inflácie aj materiálne a ostatné náklady podnikateľských subjektov. O týchto nákladoch sa však v súvislosti s minimálnou mzdou samozrejme autori štúdie INESS-u nezmieňujú. Jednoducho, niektorí autori ju vytrhli z kalkulácie nákladov tovarov a služieb.
Pokiaľ ide o „nespochybniteľný vplyv minimálnej mzdy na nezamestnanosť“, zjednodušujú tento problém. O jej negatívnom vplyve na zamestnanosť by sme mohli hovoriť, ak by sa, najmä v čase hospodárskej krízy, zvyšovala nad rast spotrebiteľských cien. A to sa na Slovensku v posledných rokoch nedeje. No práve zamestnancov s minimálnou, či nízkou mzdou sa najviac dotýka zvyšovanie cien tovarov a služieb. Preto je dôležité zvyšovať minimálnu mzdu.
Jej „zmrazovanie“ sa vo svete vyskytuje iba veľmi zriedkavo, v čase výrazného ekonomického poklesu. Minimálna mzda teda plní nielen ekonomickú, ale aj sociálnu funkciu, predstavuje určitý nástroj na zabezpečenie takej odmeny za vykonanú prácu, ktorá zaručí zamestnancom dôstojnú životnú úroveň a sociálnu ochranu. V Slovenskej republike ju garantuje Ústava SR, ale sa vyžaduje i v súvislosti s plnením viacerých medzinárodných dokumentov.
Predstavuje tiež určitý nástroj na obmedzenie výskytu nízkych miezd. Viaceré štúdie EÚ a jednotlivých krajín dokazujú, že výskyt nízkych miezd je vyšší v tých štátoch, v ktorých podiel národnej minimálnej mzdy k mediánu zárobkov alebo k priemernej mzde je v porovnaní s inými krajinami nižší.
No zatiaľ čo netto mesačná minimálna mzda jednotlivca u nás vlani predstavovala 283,38 eura, relatívna hranica rizika chudoby pre jednočlennú domácnosť bola (podľa údajov Štatistického úradu SR) v tom istom období približne 346 eur.
Minimálna mzda predstavuje aj nástroj pri znižovaní nerovností v odmeňovaní (rodovej, vekovej, z titulu zdravotného postihnutia), ale aj pri znižovaní tzv. čiernej práce. Môže za určitých okolností pomôcť vylúčiť z trhu podniky s nízkou produktivitou, nekonkurencieschopné – málo výkonné firmy a pod.
Primeraná výška minimálnej mzdy (nie príliš nízka) je aj určitou prevenciou pred výkonom nekvalitnej práce, napríklad z dôvodov nedostatočnej motivácie pre kvalitný výkon práce, najmä ak sa spája aj s existenciou neférových praktík na pracovisku.
Ak sa stanoví na prinízkej úrovni, môže byť jednou z prekážok zvyšovaniu vzdelania zamestnancov, predovšetkým mladých s nízkym vzdelaním. Existencia a výška minimálnej mzdy vyjadruje určitú platobnú schopnosť, no aj úroveň príslušnej národnej ekonomiky, konkurencieschopnosť pracovnej sily a národnej ekonomiky, ako i určitú ekonomickú, sociálnu a etickú vyspelosť krajiny.
Minimálna mzda má už takmer 150-ročnú históriu. Ako sociálny inštitút má svoje prvopočiatky na Novom Zélande, kde sa v roku 1894 začala používať pri rozhodovaní v pracovných sporoch. Pracovný súd mal totiž zákonné splnomocnenie na to, aby v prípade sporu medzi robotníkmi a zamestnávateľmi určil najnižšiu prípustnú mzdu v danom priemyselnom odvetví.
V prospech zvýšenia federálnej a štátnych minimálnych miezd v USA sa v októbri 2006 zasadilo vyše 650 ekonómov, vrátane piatich laureátov Nobelovej ceny (jedným z nich bol Jozef Stiglitz) a šesť bývalých prezidentov Americkej ekonomickej asociácie. Uviedli, že veria, že rastom minimálnych miezd s ročnou valorizáciou založenou na zmenách životných nákladov sa môže výrazne zlepšiť život nízkoplatených zamestnancov a ich rodín, a to bez nepriaznivých dôsledkov, čoho sa dožadovali jej kritici.
Po tom, ako Veľká Británia zrušila v roku 1993 tzv. mzdové rady, očakával sa rast flexibility, a tým aj zamestnanosti. Komisia pre nízke mzdy zriadená v roku 1997 za vlády Labouristickej strany Tonyho Blaira zistila, že viaceré štúdie preukázali iba nepatrný účinok zrušenia mzdových rád na zamestnanosť. Niektoré firmy to však využili na zníženie miezd. To bol aj jeden z dôvodov, prečo sa britská vláda rozhodla v roku 1998 prijať zákon o národnej minimálnej mzde, ktorá sa každoročne ustanovuje vládnym nariadením.
Komisár zodpovedný za sociálne záležitosti László Andor navrhuje jej zavedenie v celej únii a jej zvýšenie tam, kde je to možné.
Dôsledkom zvyšovania minimálnej mzdy v ČR a SR v rokoch 1999 až 2001 sa venovala štúdia autorov Tora Erikssona a Marioly Pytlíkovej z Aarhus School of Business (Dánsko). Zistili, že prvý významný nárast minimálnej mzdy v rokoch 1998 a 1999 sa prejavil nárastom v počte zamestnaných, a to vo firmách zamestnávajúcich pomerne veľký počet nízkopríjmových zamestnancov.
Druhé navýšenie minimálnej mzdy v rokoch 1999 a 2000 nemalo na dopyt po práci takmer žiadny vplyv. Malé firmy sa však ukázali ako zraniteľnejšie voči zvyšovaniu minimálnej mzdy, čo sa preukázalo aj vo výskume realizovanom v našom inštitúte v roku 2004. Preto sa v súčasnosti prikláňam k zvyšovaniu minimálnej mzdy len o rast spotrebiteľských cien. Som však jednoznačne proti jej zrušeniu.
Štúdia Renáty Vokorokosovej z Technickej univerzity v Košiciach potvrdila, že ak rast minimálnej mzdy v ekonomike „kopíruje“ trend vo vývoji produktivity práce v hospodárstve, či v príslušnom odvetví, tak obavy z jej zvýšenia a účinkov na stratu konkurencieschopnosti sú neopodstatnené.
Výskumom sa tiež zistilo, že zmeny podielu minimálnej mzdy na priemernej mzde v národnom hospodárstve SR síce vplývajú na stav celkovej zamestnanosti, no bez výraznejšieho negatívneho vplyvu. Prekvapujúco sa však nepotvrdil teoretický predpoklad, že s rastom minimálnej mzdy klesá aj zamestnanosť mladých ľudí.