Človek by očakával, že s prispením takejto inštitúcie sa vedenie tohto rezortu vyhne živelným, nedomysleným či úplne pomýleným rozhodnutiam a že ponúkané zmeny budú mať hlavu a pätu. Skrátka, budú systémové.
Opak sa stal pravdou. Školstvo je znovu konfrontované so zmenami, ktorých nesystémovosť až vyráža dych. Jeden z konkrétnych príkladov sa ponúka, a netýka sa maličkosti, ale zásadnej veci – prípravy budúcich generácií učiteľov základných a stredných škôl.
Od prvého novembra nadobudne účinnosť na prvý pohľad celkom nenápadná novela zákona o pedagogických a odborných zamestnancoch v školstve. Pritom radikálne mení situáciu v tom, ako a kde sa budú vzdelávať a pripravovať na svoje povolanie budúci učitelia.
Podľa desaťročiami overenej praxe sa budúci pedagógovia vzdelávali v riadnych vysokoškolských učiteľských študijných programoch na pedagogických, ale aj iných fakultách, alebo ako alternatíva existovalo tzv. doplňujúce pedagogické štúdium. Jeho prostredníctvom absolvent vysokej školy napríklad odboru histórie získal kvalifikáciu učiteľa dejepisu. Tieto dve možnosti, ako sa stať učiteľom, uchováva aj spomínaná novela zákona, ale s jedným, dramaticky zásadným rozdielom.
Doplňujúce pedagogické štúdium mohli doteraz poskytovať iba tie fakulty, na ktorých sa študujú aj normálne učiteľské študijné programy. Táto väzba znamenala istú záruku, že doplňujúce pedagogické štúdium má predpokladanú kvalitu, ktorú mohli príslušné fakulty preukázať v procese akreditácie riadnych učiteľských študijných programov.
V tomto procese museli vysoké školy zdokumentovať, že majú personálne a výskumne pokrytý nielen odbor učiteľstva (napríklad históriu), ale rovnako aj pedagogiku, psychológiu či teóriu vyučovania príslušných odborov. Ak by to nepreukázali, nemohli by realizovať ani riadne vysokoškolské vzdelávanie učiteľov, tobôž nie doplňujúce pedagogické štúdium.
V čom bude od novembra spočívať dramatická odlišnosť? V tom, že vzdelávať budúcich učiteľov bude môcť každá vysoká škola bez ohľadu na to, či sa aspoň trochu profiluje na učiteľstvo alebo výskum v oblasti vzdelávania. Stačí, aby si na túto činnosť vypracovala program a zohnala si naň garanta s minimálnym kvalifikačným profilom – učiteľa s titulom PhD. a päťročnou pedagogickou praxou. Akreditáciu jej na túto činnosť udelí akreditačná rada pre programy kontinuálneho vzdelávania učiteľov a o akreditačnú komisiu schvaľujúcu riadne vysokoškolské študijné programy sa takáto žiadosť ani neobtrie.
Pre manažmenty vysokých škôl je takáto zmena vlastne dobrou správou. Môžu pozatvárať všetky katedry pedagogiky, prepustiť všetkých ich profesorov a docentov a neobťažovať sa výskumnými programami v oblasti vzdelávania.
Týchto odborníkov a tieto programy totiž fakulty potrebovali na to, aby preukázali svoju spôsobilosť pre prípravu učiteľov v riadnom vysokoškolskom vzdelávaní. Úľavou to bude najmä pre tie školy, ktoré si ľudí s týmto profilom museli kúpiť zo zahraničia, aby nemali problém pri akreditácii učiteľstva.
Malá novela zákona vytvorila vlastne všetky podmienky na to, aby na Slovensku zanikli všetky pedagogické fakulty. Prestávam si byť istý, či prijatím tohto legislatívneho rozhodnutia išlo „len“ o nesystémové zlyhanie vedenia rezortu alebo o sofistikovaný systémový krok na ceste k likvidácii doterajšej tradície vzdelávania učiteľov.