Pobúrenie vyvolal jeho veľmi ostrý a odsudzujúci tón, ktorým sa pomerne tvrdo a paušálne odsudzujú všetky aktivity, osoby a skupiny, venujúce sa ľudským právam, rodovej rovnosti a sexuálnym menšinám. Vyhlásili ich za aktérov s nejakými postrannými a nebezpečnými úmyslami, snažiacich sa zákerne presadiť čosi, čo biskupi, asi bez znalosti historických súvislostí, označili za „kultúru smrti“.
Kritici to považujú za prejav netolerancie a otvoreného vystúpenia proti odlišnosti a modernému konceptu ľudských práv. Obhajcovia zasa argumentujú, že šlo o vnútornú záležitosť katolíckej cirkvi a vyjadrenia boli podané obrazne, špecifickým jazykom a v prostredí ľudí, ktorí dokážu čítať „bez predsudkov“, teda lepšie rozumejú „nevinnosti“ listu ako nekatolíci. Takto ľahko sa mnohí obhajcovia vysporiadali aj s odsudzujúcimi nálepkami „kultúra smrti“ alebo „sodomský paškvil“, privolávajúcimi boží trest na „aktérov“ a „skupiny“, ktoré biskupi použili na tých, čo nevyznávajú ich predstavu o kresťanstve.
Vášnivá debata však obišla jeden dôležitý kontext, v akom text vznikol. Ide o osobitné a veľmi úzke vzťahy katolíckej cirkvi na Slovensku so štátom. Práve to neumožňuje mechanické porovnávanie so situáciou v iných krajinách a ukazuje aj na problematickosť tvrdení, že pastiersky list je vnútornou záležitosťou cirkvi. V Slovenskej republike, ktorá je podľa ústavy štátom neviažucim sa na žiadnu ideológiu alebo svetonázor, sa napriek deklarovanému neutrálnemu charakteru štátu cirkvi vrátane katolíckej financujú z verejných zdrojov. Platy duchovných a financovanie ústredí cirkví (aj časti charity a rádov) sa hradia zo štátneho rozpočtu. Aj z tohto dôvodu sa dá na najnovší list veriacim pozerať ako na neprípustné zasahovanie do verejného a politického života a na porušenie ducha sekulárneho štátu.
Podobne ako na nedávnom „pochode za život“ v Košiciach aj tentoraz sa katolícky klérus dotovaný z verejných zdrojov pokúša mobilizovať verejnosť na zmenu ústavného charakteru štátu. Nielen snahou presadiť zmenu ústavy, ale najmä narušením jeho neutrality vo svetonázorových a v náboženských otázkach. Nevolení predstavitelia cirkvi vyvíjajú nátlak na politikov ako zvolených zástupcov verejnosti, aby nevystupovali v mene občanov, ale aby sa riadili ich interpretáciou učenia katolíckej cirkvi. Iba ťažko sa dá inak ako politickým nátlakom a osočením označiť vyjadrenie z listu, že politici, ktorí sa nevšímavo postavili k pochodu v Košiciach, si už osvojili „kultúru smrti“.
To, že sa platy kňazov na Slovensku od roku 1949 hradia zo štátneho rozpočtu, je dôležitým faktorom aj nevyhnutnosti ich zodpovednosti voči celej verejnosti a zároveň aj silným obmedzením ich slobody vstupovať do verejných debát len s vlastnou agendou. Neuskutočnenie odluky cirkví od štátu totiž fakticky znamená obmedzenie čiastkových a skupinových náboženských záujmov v prospech verejného záujmu. Zvyšuje záväznosť predstaviteľov verejnej inštitúcie dbať o dodržiavanie zákonov a ústavného charakteru štátu, ktorý zakazuje vo verejnom priestore uprednostňovať alebo diskriminovať jednu ideológiu alebo svetonázor.
Biskupi teraz otvorene vystúpili v mene jedného náboženského presvedčenia proti iným (ideám a aktérom rodovej rovnosti, ľudských práv, slobodného politického mandátu a svetonázorového vyznania) s ambíciou presadiť vo verejnom živote ako všeobecne platnú iba svoju ideológiu. Svojím listom nevystúpili ako súkromné osoby, ale ako predstavitelia inštitúcie financovanej z verejných zdrojov, no bez zohľadnenia verejného záujmu. Záujem svojej inštitúcie vydali za záujem spoločnosti a štátu. Zasahovaním do politiky a nerešpektovaním svetonázorovej neutrality verejnej sféry a štátu narúšajú princípy regulujúce aktivity verejných zamestnancov, ktorými sú aj oni sami.
No závažnejšie je, že rozdúchavaním nenávisti a propagáciou intolerancie k celým skupinám ľudí s vlastným svetonázorom porušujú ducha ústavy a zákonov Slovenskej republiky. Tie totiž vychádzajú z predpokladu, že občania sú si rovní bez ohľadu na svoje náboženské presvedčenie, svetonázor, sexuálnu orientáciu či pohlavie. Okrem toho svojimi ambíciami meniť ústavu porušujú lojalitu k ústavnému charakteru štátu, z peňazí ktorého tiež žijú.
Kňazi a predstavitelia cirkvi sú zatiaľ stále viazaní verejným záujmom a z tejto perspektívy treba hodnotiť aj ich slobodu prejavu, prípadne i to, čo je a čo nie je vnútornou záležitosťou cirkvi. Dokiaľ budú cirkvi financované z verejných zdrojov, nemôžu presadzovať iba svoje úzke záujmy a vystupovať proti verejnému záujmu, ktorým je aj udržanie zmieru medzi jednotlivcami a skupinami s rôznymi pohľadmi na svet. Zákon zatiaľ neumožňuje využívať verejné zdroje súkromným aktérom na potláčanie alebo propagáciu potláčania práv iných.