Po necelých desiatich mesiacoch sa v uplynulých dňoch toto nesúrodé ľavicovo-pravicové zoskupenie rozpadlo.
Netreba sa tomu čudovať. Už od začiatku bolo jasné, že po vyradení Hnutia piatich hviezd z povolebných rokovaní sa budú musieť dohodnúť najväčšie a najsilnejšie strany. Tie vtedy reprezentovali Berlusconiho Ľud slobody, neskôr Forza Italia, a ľavicová Demokratická strana. Po odsúdení a „odchode“ mediálneho magnáta z vrcholovej politiky si ľavičiari do vlády prizvali ministrov za Alfanovu Novú centristickú pravicu, ergo Berlusconiho odnož. Je jasné, že s týmto „zlepencom“, ako sa zvykne na Slovensku nazývať nesúrodý politický subjekt, sa ďalej dlho ísť nedalo.
Paradoxne po desiatich mesiacoch sa stalo niečo, čo je politicky minimálne neštandardné. Vedenie Demokratickej strany Lettovi srdečne poďakovalo a po prezentácii novej straníckej a vládnej politiky Mattea Renziho ho de facto požiadalo o odchod. Letta však obišiel parlament, nedal si vysloviť nedôveru, ale rovno zamieril za prezidentom Giorgiom Napolitanom, do ktorého rúk podal demisiu. Ten ju bez akýchkoľvek problémov prijal a hneď na druhý deň začal rokovania o vytvorení novej vlády. Akože inak – všetko sa udialo bez nových a riadnych volieb. A čo je ešte paradoxnejšie – Renzi síce hovoril o potrebe radikálnych zmien, no strany, ktoré by mali v jeho vláde pokračovať, sú v podstate tie isté. O aké zmeny teda ide? O personálne? Alebo je to len upratovanie vo vlastnej straníckej centrále? Ale prečo potom nechať padnúť vládu a vytvoriť akúsi staronovú?!
Je jasné, že mladý a dynamický primátor Florencie a pravdepodobne budúci premiér Matteo Renzi – z tohto hľadiska nepochybne protipól nevýrazného Enrica Lettu – sa potreboval dostať z politického úzadia. Primárne voľby, ktoré ho posunuli do funkcie tajomníka a v podstate lídra strany, predurčili aj ďalší možný politický vývoj v krajine. „Muž kompromisu“, ako nazývali talianske médiá Lettu, sa stal pre Renziho vnútorným konkurentom (čo platí, samozrejme, aj naopak) a potreboval ho odstaviť. Mimoriadne silná pozícia, ktorú získal vďaka spomínaným primárkam v strane, mu dáva legitímne právo obsadiť aj najvyššiu vládnu pozíciu.
Renzi je síce tiež „mužom kompromisu“, ale trochu v inom zmysle. Je ideovo asi najmenej ľavicový z ľavičiarov a aj preto sa o jeho „kompromisoch“ pochvalne vyjadruje pravica. Nemá za sebou žiadne škandály, uznáva tradičné konzervatívne hodnoty, takpovediac ideálny typ na funkciu premiéra.
Kým Lettovu vládu talianski politológovia a médiá označovali skôr za prechodnú (teda až do obdobia, kým sa neuskutočnia predčasné parlamentné voľby s novým volebným zákonom), Renzi sa vyjadril, že jeho ambíciou je zostaviť ministerský kabinet na celé funkčné obdobie do roku 2018. Mimochodom, toto vyhlásenie poskytol ešte predtým, ako sa začali oficiálne povolebné rokovania prezidenta republiky s jednotlivými politickými stranami a hnutiami.
Aj toto nepochybne nahnevalo lídra opozičného Hnutia piatich hviezd Beppe Grilla. Florentský primátor sa už totiž videl vo funkcii premiéra a dokonca uvažoval, dokedy vydrží jeho budúca vláda. Nuž Grillovi treba uznať, že aj toto je minimálne neštandardné správanie. A čo je najväčšia škoda, už po tretí raz za sebou vládnu krízu vyrieši prezident republiky za vysokými bránami svojho Kvirinálskeho paláca, a nie občania vo voľbách.