Krajina je rozdelená na dve polovice: vládnucu nacionálno-náboženskú AKP (Strana spravodlivosti a rozvoja) a heterogénny opozičný tábor. Vo svojom prejave po voľbách premiér Recep Tayyip Erdogan interpretoval dobrý volebný výsledok svojej strany ako mandát na umlčanie opozície.
AKP získala 45,6 percenta hlasov, čo je o 7 percent viac ako v predchádzajúcich komunálnych voľbách, ale o čosi menej ako v posledných celoštátnych. Udržala si aj veľkomestá Istanbul a Ankaru. Centristická kemalistická CHP (Republikánska ľudová strana) zvýšila podiel svojich hlasov z 23,7 na 27,9 percenta. Ultranacionalistická MHP (Strana národného hnutia) mierne znížila svoje zisky, na 15,2 percenta, a BDP (Strana mieru a demokracie, so silným kurdským pozadím a ľavicovým prúdom) dosiahla 5,87 percenta.
Vďaka silnej mobilizácii bola účasť vo voľbách vysoká. Poznačilo ich viacero násilných zrážok, počas sčítavania hlasov došlo k masívnym výpadkom elektriny. Opoziční politici obvinili vládu z manipulácií.
Popri sociálnych protestoch a nepríjemných korupčných škandáloch si Erdogan urobil z volieb plebiscit o svojej osobe. Obvinil domáce i zahraničné sily z toho, že sa proti nemu sprisahali. Jazyk kampane AKP bol výrazne nacionalistický, jej plagáty vyzdvihovali „veľký národ – veľkú silu“ s fotografiou premiéra. Táto nacionalistická kampaň sa viedla proti nesunnitským náboženským menšinám (alevitom) a proti Kurdom.
V máji vypukli protesty, ktoré vyvolal kontroverzný projekt výstavby na symbolickom námestí Taksim a priľahlom parku Gezi v Istanbule. Po rozsiahlom policajnom zásahu sa prvotný protest zmenil na všeobecnejší – proti autoritárskym tendenciám vlády AKP a rozšíril sa aj do iných miest. Do protestov sa zapojili odborári, feministky, tureckí a kurdskí nacionalisti, laici a nový, zatiaľ pomerne malý, prúd protikapitalistických moslimov. Erdoganova vláda reagovala politickými represiami.
V napätej situácii sa už existujúce trhliny v AKP prejavili naplno. Premiér od začiatku zaujímal agresívny postoj voči protestujúcim, kým ostatní zo strany zostali zmierlivejší. Príčinou rozkolov v nej bola aj zahraničná politika, najmä postoj k Izraelu, ale i vojne v Sýrii. Erdoğanov tábor vystupoval proti tajne fungujúcej sieti ľudí z okolia Fethullaha Gülena, ktorá je sunnitským ekvivalentom pravicovej katolíckej siete Opus Dei.
Keď premiér vystúpil proti jednému z ekonomických pilierov Gülenovho spoločenstva, súdnictvo odhalilo korupciu na vysokých miestach. Pre tieto obvinenia museli odstúpiť viacerí ministri. Vláda zareagovala čistkami v súdnictve aj polícii. Parlamentná väčšina AKP schválila zákony, ktoré umožňujú silnú kontrolu internetových médií a sociálnych sietí, na ktorých by sa mohli objaviť „nežiaduce“ informácie.
Nestabilitu vyvolala aj zahraničná politika. V sýrskej vojne sa AKP aktívne postavila na stranu Moslimského bratstva. Assadova vláda sa však ukázala oveľa pružnejšia, ako Erdogan predpokladal, a západné štáty sa už začali menej prikláňať k otvorenej intervencii do Damasku. AKP sa otvorene postavila na stranu Moslimského bratstva aj v Egypte. Zosadenie prezidenta Muhammada Mursího bolo vážnym zahraničnopolitickým neúspechom AKP.
Ekonomická zraniteľnosť predstavuje možno najväčšiu starosť pre vládu, keďže jej hlavným legitimizujúcim faktorom bol hospodársky rast. Výrazne závisel od rastu úverov, realitného trhu a prílevu zahraničného kapitálu. Deficit bežného účtu vlani dosiahol až osem percent HDP. Turecká ekonomika je veľmi zraniteľná voči zvratu kapitálových tokov.