Aj keď niektoré mestá, ako napríklad Bologna či Janov, dobyli o pár dní skôr, oficiálny deň oslobodenia určili na deň, keď vypuklo v hlavnom partizánskom stane v Miláne víťazné ozbrojené povstanie. Moc vtedy prevzali do rúk antifašisti, ktorí urobili definitívnu bodku za totalitným režimom Benita Mussoliniho. Jeho pád znamenal aj následnú transformáciu štátneho zriadenia na republiku, prijatie novej ústavy a demokratické voľby.
Na celom Apeninskom polostrove sa v tento deň konajú oficiálne oslavy s kladením vencov padlým a organizujú sa spomienkové podujatia. Súčasný prezident a bývalý partizán Giorgio Napolitano sa hrdo hlási k tomuto odkazu histórie a vo svojich prejavoch pripomína jeho zmysel najmä strednej a mladej generácii. Veľkú informačnú kampaň vykonáva i Národná asociácia partizánov Talianska, ktorá sa teší značnej úcte verejnosti i médií.
V terajšej vládnej koalícii, vedenej ľavicovým premiérom Matteom Renzim, sa nenachádzajú sily, ktoré by vedome popierali význam antifašizmu. Nebolo to tak však stále. Dlhé roky pôsobila v Berlusconiho exekutíve neofašistická Národná aliancia. Postupne sa však štandardizovala a jej predseda Gianfranco Fini na pamätnej návšteve Izraela dokonca označil fašizmus za „najväčšie zlo 20. storočia“. Sila finiovcov začala slabnúť, Berlusconi ich napokon vo fúzii „rozpustil“ vo vlastnej strane a ich agenda sa pre magnáta stala okrajovou. Z pôvodnej zostavy Národnej aliancie sa však nepodarilo politicky eliminovať vnučku diktátora Alessandru Mussoliniovú.
Tá vždy patrila k hlavným ideológom neofašistov a nikdy sa neprestala tajiť obdivom k svojmu starému otcovi, viackrát verejne podporila jeho politiku a režim. Mussoliniovú si z bezvýznamného zoskupenia Sociálny čin, neskôr premenovaného na Sociálna alternatíva, na vlastnú kandidátku vybral samotný Berlusconi. Je jasné, že by sa do senátu so svojou samostatnou stranou nikdy nedostala, musela teda využiť jeho ponuku.
Keďže v Taliansku funguje volebný systém, ktorý nezohľadňuje preferenčné hlasy, teda volí sa strana ako celok, nie jednotliví kandidáti, je na predsedovi, resp. predsedníctve, kto napokon do poslaneckých lavíc zasadne. A tak tam zasadla Mussoliniová. Niektoré strany a hnutia pohoreli úplne, napríklad radikálna La Destra, ktorá sa na scéne objavila ešte vo voľbách roku 2008, no nedostala sa do parlamentu a dnes je politicky marginálnou.
Väčšou hrozbou pre tamojšiu politiku ostáva hnutie Forza Nuova. Nápadne podobný názov s Berlusconiho stranou nie je náhodný. Toto zoskupenie, definované ako extrémna pravica, sa netají neofašistickými myšlienkami a svoju ideologicko-politickú agendu rozširuje aj o témy boja proti imigrantom, gejom a Európskej únii. Veľkú podporu má najmä medzi mladými extrémistami, ktorí organizujú protestné pochody, „hodnotovo“ sa aktivizujú cez internet a cez jednotlivé bunky hnutia po celej krajine. Ich cieľom je dostať sa do parlamentu a ovplyvňovať reálnu politiku.
Ani oni, ani solitérka Mussoliniová však bez dostatočnej podpory verejnosti nezmôžu nič. Mandát im môžu dať iba občania vo voľbách. Tie parlamentné sú v nedohľadne, blížia sa však eurovoľby. Navyše, v susednom Francúzsku sa začína silno aktivizovať ich vzor – Marine Le Penová.